Taká malá súkromná oslava. Celkom bezvýznamné výročie. Rok hluchého točenia sa v kruhu, hľadania odpovedí a vracania sa na úplný počiatok absurdného stavu vecí. Jeden rok. A všetko je na svojom mieste, zaprášené utekajúcimi minútami a hodinami, ponorené do prísneho odmeriavania času. Inak nič. Ani o krok ďalej.

V podstate som ani nechcel, aby sa niečo zmenilo, bál som sa, že sa zrazu budem môcť voľne  nadýchnuť, zbavený záťaží a stiesnenia. Vlastne som sa  bál byť jedného dňa na druhom brehu rieky a z diaľky sa dívať na prežité mesiace plné bezsenných nocí a prázdneho blúdenia  po nekonečných priamkach bytu. Ani som nechcel....

Už ani neviem, či odišla, alebo je ešte stálu tu. Neviem, či obýva naše niekedy spoločné priestory, veľmi dávno plné slnka, nadšenia, budúcnosti a nehy.

Občas vidím tiene, cítim teplo ľudského tela a zdá sa , že počujem tlkot srdca niekde celkom, celkom blízko, hneď za chrbtom. Rýchlo sa obrátim, no vždy a znova narážam len na nekonečnú stenu mrazivej prázdnoty...Ale niekde tu predsa ešte musí byť. Ráno občas zahliadnem rozostlanú posteľ, ešte plnú nočného chvenia alebo ťaživých snov. No kým sa priblížim, kým zdolám nekonečné kilometre našich izieb, všetko je preč.

Mŕtvy poriadok a pravidelnosť vecí, priame a studené lúče ranného slnka. Nadýchnem sa, aby som zacítil zabudnutú vôňu, obľúbený parfém, akýkoľvek náznak jej prítomnosti. Musela tu byť. Vzduch je priezračný a sterilne čistý.

Ráno nezvyknem jedávať. Pijem kávu a počúvam ozveny jej smiechu, ktoré zostali nalepené na dne šálky spolu s usadeninami po čaji.