Kuchyňou sa nesie vôňa čerstvo upečenej bábovky. Zalievam kapučíno s čokoládovou príchuťou a sadám si k písaciemu stolu, na ktorom kraľuje počítač. Predstavím si, že takto pred týždňom bol vypnutý a neživý, poslušne čakajúci na presťahovanie. A stolík rozobratý na tri časti. Som rada, že táto nepríjemná predstava je dnes už iba zažehnanou spomienkou.

     Sedím vo svojej staronovej obývačke, z pravej strany mi hrá televízor a spoza chrbta ma (konečne spokojne) pozoruje štvornohá Linduška (moje morča). Tá prežila tiež krušné chvíle. Najskôr preto, že v starom byte som ju postupne sťahovala z miestnosti do miestnosti podľa toho, kde bolo práve menej ruchu a pohybu. A v novom byte som ju tiež dva razy premiestnila, kým som našla najvhodnejšie (snáď  trvalé) miesto pre jej domček.

     Snažím sa vniesť do svojho nového bytu príjemnú atmosféru, pretože mi záleží na tom, aby sa tu cítil príjemne každý, kto sem vstúpi. Snáď sa mi to bude dariť, pretože ja sama sa tu cítim výborne ... nielen tých pár dní, čo tu bývam, ale odkedy som sa tu ocitla po prvý raz. Snažila som sa ho zariadiť podľa svojich predstáv a viac menej (až na niekoľko drobností) sa mi to aj podarilo.

     Konečne si môžem trochu vydýchnuť. Po dlhej dobe sa cítim naozaj výborne - pokojne spokojná, príjemne unavená. A zmierená. Zmierená s tým, že hoci si v živote nemôžem zariadiť všetko tak, ako by som si želala, môžem sa tešiť aspoň z drobností. A veriť, že snáď niečo ako osud mi možno pomôže naplniť aj niektoré ďalšie - možno veľké a možno neskromné - sny...