Kresťanstvo sa kvôli pochopeniu seba v žiadnom prípade nemôže vzdať "Starého" zákona. V skutočnosti v priebehu cirkevných dejín sotva bola v Cirkvi nejednota z toho, či Starý zákon počítať do Biblie alebo nie. Od začiatku sa aj "zákon i proroci" počítali k "svätým spisom".

Pre takéto chápanie má Cirkev dôvody, ktorých sa nemôže vzdať. Vie, že "Starý zákon" bol Ježišovou Bibliou. Vo svojom ohlasovaní sa Ježiš odvoláva na "Písmo". Uznáva ho nepochybne ako Božie slovo.

Aj obraz Boha oboch zákonov je rovnaký. Ježiš nazýva Boha Izraela svojím Otcom. Tento Boh uzavrel so svojím ľudom zmluvu, ktorá v konečnom dôsledku sleduje spásu všetkých národov. V oboch zákonoch je to Boh spravodlivosti a lásky. Bolo by v zásade nesprávne rozlišovať medzi Bohom spravodlivosti, či dokonca pomsty v Starom zákone a Bohom milosrdným a láskavým v Novom zákone.

Ďalší dôležitý dôvod robí Starý zákon pre kresťanstvo neodmysliteľným. Starý zákon obsahuje veľa Božích prisľúbení, ktoré Nový zákon ďalej odovzdáva, alebo ktorých splnenie ohlasuje. Platí to pre mnohé jednotlivé slová, ale ešte viac pre sled dejín spásy viditeľných v Starej zmluve. Smeruje do budúcnosti, v ktorej bude konečným víťazom spásne počínanie Boha. Nový zákon neustále poukazuje na udalosti okolo Ježiša Krista ako na splnenie starozákonných prisľúbení. Často sa opakuje formula: "aby sa splnilo Písmo".

II. vatikánsky koncil vyhlásil v roku 1965 v jednom dekréte, ktorý chcel odstrániť zo sveta zlomyseľné a neudržateľné obviňovanie voči židom: „Pri vedomí tajomstva Cirkvi pamätá svätá synoda na zmluvu, ktorou je ľud Novej zmluvy duchovne spojený s kmeňom Abraháma. Preto Cirkev nemôže zabudnúť, že cez ľud, s ktorým Boh z nevysloviteľného zľutovania uzavrel Starú zmluvu, prijala zjavenie Starého zákona.