myslím, že som Ti ešte nevravela ako som rada, že si pri mne. práve vtedy keď už nevládzem volať o pomoc. keď nad mesto padne tiažava noci a všade je tma, nikde nič nevidno, len Ty a ja a potulky do neznáma... tak málo Ti ďakujem za Tvoju nekonečnú trpezlivosť so mnou... zostávaš, aj keď mám tušáka, že to už lepšie nebude. ach, ten môj večný pesimizmus... zostávaš a nič mi nevyčítaš, nič po mne nežiadaš, len proste si, vždy po mojom boku, vtedy keď Ťa najviac potrebujem. všetok ten môj vzdor, ktorý poznáš, no i tak mi nenadávaš do infantilov. všetky tie moje hrdé vykročenia čelom proti múru, nuž, privádzam Ťa občas k smiechu, ale aj tak Ťa moja pýcha netlačí k zemi. nejeden krát by to zlomilo aj koňa no Ty si zachovávaš vznešenosť kráľovnej. všetky tie moje hry na veľký život, zvykneš si sadnúť do prvej rady a čakáš na koniec predstavenia. keď padne opona a s ňou i moje ilúzie o živote nevidno sklamanie v Tvojich očiach, v mlčaní ma prenesieš ponad ďalšie zlyhanie do reality. kto Ťa obdaril toľkou múdrosťou, v ktorej vidíš vždy ďalej ako ja? kto Ťa naučil zachovať vernosť až do konca, aj keby mala cesta trvať tisíce rokov? chcela by som mať Tvoju silu a odvahu a tú dávku vytrvalosti... máš môj obdiv.

a ešte jedna nesmelá otázka... kam ma to vlastne vedieš?

tento blog chcem venovať všetkým priateľom, ktorí vo mňa veria a dávajú mi krídla, nebudem menovať, veď vy viete...