Nechal si ma kvôli inej, zo dňa na deň si ma vymenil za novú a tie naše spoločné roky akoby sa nikdy nestali. Nemyslel si vôbec na mňa, ako sa cítim a či je na to vhodná doba, chcel si ísť čo najskôr za ňou. Ako sa z človeka, bez ktorého nedokážeš žiť, odrazu stane cudzí človek, dokonca niečo neviditeľné?! Povedal si, že aj teba to mrzí, ale nebol si pri mne, aby si mi pomohol cez to prejsť, aj keď vidíš, že to zvládam zle. Som pre teba už len nešťastná spomienka, ktorú nechceš nikdy vidieť. Prečo si taký? Kto je tá druhá, ktorá ti tak zahmlila mozog, že si ako mŕtvy robot, ktorý sa ti snaží stále dokazovať, že tie dlhé roky nestáli za nič, že to bol omyl? Je to nejaká čarodejnica? Ak áno, nájdi aj mne čarodeja, pretože to nezvládam. Nestihla som si odvyknúť a teraz to bude dlho bolieť, ale ty si povedal, že ty si nepotrebuješ odo mňa odvyknúť, že pre teba to nie je problém. Priať ti šťastie s druhou je niečo, čo asi nikdy nedokážem, pretože ty v sebe nedokážeš nájsť ani kúsok pochopenia pre mňa, aspoň kvôli spoločnej minulosti. Veď si ma kedysi zbožňoval. Ľúbili sme sa tak silno a tak rozprávkovo, že teraz ani sama sebe neverím, ako to skončilo. Úzkosť je teraz mojim verným prenasledovateľom. Zakráda sa ku mne každú noc, kde ruka v ruke so slzami vkrádajú sa aj do snov. Budím sa bez života, stále čakám, že je to len zlý sen, ale nedokážem sa z neho prebudiť. Úzkosť sa do mňa vkráda už aj za bieleho dňa a ja s ňou nedokážem bojovať. Už nie. Vieš čo všetko som si prežila, vieš čo prežívam teraz, ale povieš mi na to len, rob niečo so sebou. To je skutočná opora od niekoho, kto bol donedávna tvojou druhou polovicou a ktorého si sa snažila podržať v jeho najhorších chvíľach, ten, ktorý tvrdí, že aj jeho to mrzí. Pri vytrhnutí sa z môjho života si si asi ukradol aj všetko moje šťastie, pretože som na zemi a už sa neviem postaviť. Píšem to tu ako náhradu za to, že to poviem tebe. A podobne ako u teba, ani tu nedostanem odpoveď. Vráť mi moje šťastie.