Každý z nás má svoju zbierku zásad, či priorít. Uprednostňujeme ich tak vo vlastnom správaní, ako i pri hodnotení a posudzovaní správania ľudí okolo nás.

Už dávno som si zvykla, že ľudia svoje zásady zvyknú prehodnocovať a meniť podľa koeficientu vlastnej výhodnosti a zisku tej najväčšej úžitkovej hodnoty. Neodsudzujem to ... doba nie je jednoduchá a pokiaľ si túžime naplniť aspoň za hŕstku svojich snov, musíme sa naučiť nielen vytrvalosti, ale najmä priebojnosti a neústupnosti.

To, čo ma najviac zaráža na dnešnej dobe je niečo iné. Je to spôsob, akým dokážeme posudzovať a odsudzovať konanie iných ľudí. Bez mihnutia oka a bez dlhých rečí, len mávnutím ruky dokážeme odsúdiť, že niekto iný robí to isté, čo my ... len možno šikovnejšie a premyslenejšie.

Keď som pred jeden a pol rokom dávala v bývalej práci výpoveď pre neúnosné pracovné podmienky, uvedomila som si, že hlavný dôvod je v ľuďoch, s ktorými som nútená pracovať. Spolu s kolegyňami som mala len malú možnosť niečo vybojovať ... no v prvých rokoch sa nám ešte ako tak darilo. Zbieranie správnych argumentov a prejavy neústupnosti v tej správnej chvíli nám zopár krát pomohlo ubrániť sa proti výmyslom, ktorými nás naši nadriadení radi zasypávali v snahe presvečiť nás, že inak to proste nejde.

Mysllím si, že je veľká škoda, že dnešná moderná doba umožňuje beztrestné zneužívanie právomoci nadriadených ... a z relatívne rozumných a šikovných podriadených na lepších miestečkách sa stávajú tzv. "riťolezcovia", ktorí pošliapu kohokoľvek  i čokoľvek, len aby si zaliečaním svoje teplé miestečká postrážili a možno i zabezpečili prípadný (v daných podmienkach nie veľmi reálny) postup.
No, týmto som už trochu odbočila od témy, ale nedalo mi nerýpnuť si ... ani po takej dobe nie ... hoci môj život je dnes už úplne inde a tieto spomienky sa už len výnimočne objavujú, keď sa mi sníva, že som sa tam musela vrátiť :o))

Iné som chcela ... vlastne už iba v krátkosti asi toľko:
Je mi úplne jasné, že dnešná doba núti každého z nás hrať v prvom rade za seba samých.
Neraz sme nútení porušovať aj pravidlá, pričiniť sa o viac či menej bolestivé fauly a naše konanie neraz poznamenáva neférovosť.
Toto všetko sme si zvykli obhajovať snahou o čo najlepšie podmienky ani nie tak pre seba samých, ako pre našich najbližších, pre ľudí, na ktorých nám zaleží.

A snáď je to tak aj v poriadku, pokiaľ rovnakú šancu ako sebe priznávame i tým ostatným.

Bohužiaľ, mnohým z nás ešte vždy chýba schopnosť pozerať sa na konanie iných rovnakým pohľadom ako na naše vlastné konanie ... a hodnotiť ho rovnakou mierkou, či stupnicou...

Verím, že skôr či neskôr každý z nás úspešne prejde i touto skúškou ... a čas bude naše konania i naše hodnotenia neustále preverovať...