T-26 bol sovietsky ľahký pechotný tank, používaný od začiatku 30. rokov 20. storočia do začiatku druhej svetovej vojny. Bol skonštruovaný na základe britskej konštrukcie Vickers Mark E a patril medzi najúspešnejšie tankové konštrukcie svojej doby. vývoj: V roku 1930 sovietska nákupná komisia zakúpila v Spojenom kráľovstve prvé 4 kusy tanku Vickers 6-ton Mark E a dokumentáciu, ktorá umožňovala ich výrobu v ZSSR. Na základe britskej konštrukcie boli v Leningradskom konštrukčnej kancelárii Vojenskej technickej akadémie F. E. Dzeržinského postavené prvé prototypy TMM-1 a TMM-2. Výroba sa v júli 1931 začala v továrni Boľševik v Leningrade, ktorú neskôr premenovali na Závod č. 174 K.J. Vorošilova. V roku 1933 sa začala výroba v Stalingradskom traktorovom závode. Počas vojny sa tanky ďalej vyrábali a opravovali v továrni Kirova v Leningrade a v závode L. Kaganoviča v Chabarovsku. V rokoch 1931 – 1941 bolo vyrobených 23 sérií s 11-imi hlavnými typmi. Pôvodne sa vyrábal ako dvojvežový s guľometom DT v každej veži (štandardná verzia) alebo s guľometom DT a 27 (T-26A-4) alebo 37 mm kanónom (veliteľská verzia T-26A-5). Neskôr sa vyrábala verzia s jednou vežou a kanónom kalibru 37 mm (T-26B-1). V roku 1932 bolo rozhodnuté o výrobe nového typu veže pre tanky BT, T-26 a T-35, ktorá by niesla nový 45 mm protitankový kanón. Táto bola montovaná na tanky od roku 1933. Tento typ sa stal najrozšírenejším tankom pred začiatkom nemeckého vpádu do ZSSR, keď tvoril celkovo 5500 z 12000 všetkých T-26.[1]. Od roku 1935 boli do tankov montované ďalšie 2 guľomety DT. Bojové nasadenie ukázalo, že zo strojov, ktorých pancierové plechy boli nitované nity často po zásahu odletovali a odrážali sa po interiéri. V modeli 1933 sa preto zaviedlo zváranie. Vznikli tiež rôzne iné verzie ako mostný tank, plávajúci alebo plameňometný tank. V roku 1937 došlo k ďalšiemu vylepšeniu, ktorým bolo zvýšenie pancierovania vrchnej časti motora. Toto zlepšenie bolo neskôr inštalované aj na staršie modely. Od roku 1938 bola na tanky montovaná nová veža kónického tvaru s vylepšeným kanónom kalibru 45 mm. Do podlahy tankov bol inštalovaný nový únikový otvor pre posádku. Po bojových skúsenostiach z bojov vo Fínsku v roku 1939 bolo asi na 100 tankov Leningradského vojenského okruhu montované dodatočné pancierovanie, ktoré však zvyšovalo hmotnosť tanku na 12 ton a výrazne znižovalo ich priechodnosť terónom s ich slabými motormi.[2] Celkovo bolo vyrobených vyše 11 000 tankov T-26.[2] nasadenie: T-26 slúžil v tankových práporoch pechotných divízií a v divíziách motorizovanej pechoty. Zúčastnil sa bojových operácií počas občianskej vojny v Španielsku, napadnutia Poľska a bojových operácií na Ďalekom výhode (bitka o Chalchyn Gol) ako aj zimnej vojny. Už vtedy sa ukázalo, že konštrukcia prešla svojim zenitom a je potrebné hľadať jeho náhradu[3]. Spolu s typmi BT-5 a BT-7 bol hlavnou tankovou zbraňou červenej armády na začiatku druhej svetovej vojny a počas nacistického vpádu. Na začiatku vojny slúžil hlavne v samostatných brigádach ľahkých tankov, každej s 256 – 267 tankmi T-26. 1. júna 1941 mala červená armáda 10 268 tankov T-26 všetkých modelov, vrátane rôznych typov obrnených vozidiel na podvozku T-26. 22. júna 1941 tvorili tanky T-26 52% všetkých tankov Západného vojenského okruhu. Najnovšie modely T-26 (mod. 1938/39) boli porovnateľné so staršími nemeckými tankmi Panzer I, Panzer II, Panzer 35(t) a Panzer 38(t), ktoré tvorili polovicu tankových síl nasadených proti ZSSR počas operácie Barbarossa. Neboli však už schopné plne čeliť moderným verziám tankov Panzer III a IV. Tanky T-26 mali v porovnaní s najnovšími nemeckými tankmi slabšiu výzbroj, menšiu rýchlosť, manévrovateľnosť a pancierovanie. Ich 45 mm kanón však bol schopný prerážať z bojovej vzdialenosti pancier všetkých vtedajších nemeckých tankov.[2] Väčšina tankov T-26 bola stratená v priebehu prvých mesiacov nemecko-sovietskej vojny prevažne v dôsledku leteckých úderov, delostreleckej paľby, porúch a kvôli nedostatku paliva. Nasadenie T-26 po skončení roku 1941 bolo skôr sporadické. Najviac ich bolo použitých pri obrane Leningradu, keďže v meste sa nachádzala továreň s dostatočným množstvom náhradných dielov a bolo možné ich udržiavať ešte aj v priebehu roka 1942. Najdlhšie sa udržali T-26 v jednotkách na Ďalekom východe, kde tvorili spolu s tankmi BT asi polovicu tankov, ktoré boli nasadené na konci vojny proti japonským silám.[2] Mnoho týchto strojov sa dostalo do rúk nepriateľa. Boli používané Fínmi aj Nemcami, ktorí veľké množstvo tankov T-26 prestavali na ťahače alebo stíhače tankov. Napriek tomu, že T-26 bol iba ľahký tank, ktorý bol počas druhej svetovej vojny zastaranou konštrukciou. Bol prvým masovo vyrábaným tankom v ZSSR, ktorý umožnil vznik výrobných kapacít a znalostnej technológie, čo dovolilo pokračovanie vo vývoji ďalších tankových konštrukcií.[3] Dodnes sa zachovalo 45 tankov tohto typu.