Vsade je vela zelene a ludia su taki pokorni. Spominas si na mna, ked sme sa videli pred par mesiacmi? Vies si ma predstavit? Vies si predstavit nas bezduchy pochod prazdnou Bratislavou? Bol si gentleman, odprevadil si podgurazene „mladatko“ domov. Sli sme a bola zima a nejak prazdno. Myanmar si predstavujem trosku aj takto: Je tam hmla ale len v udoli, vidno vrcholy hor a zelene planiny. Sme obycajni turisti, ktori su vyslintani z cestovania po Indocine. Sme traja, dve baby a jeden muz, pracovne nazvany Pamapliny, lebo presne tak vyzera, Ma zlatu business kreditku a ubytovava sa v naj hoteloch a baby bali na svoje hobby „budget travelling“. Tentokrat som ho vsak nejakym chorobnym pobluznenim zbalila ja a on siel s nami. Je velmi chudy a nohy si natiera mastou z pagastana konskeho. V Bratislave taky nebol, bol mily a pozorny a nazhaveny. Par bozkov v octavii pod devinom a vyrazili sme do sveta. Cim dalej sa tulame, tym viac sme spinavsi a tym viac vidno tu chudobu a obycajnost ludi, a zaroven citit vyrovnanie, lasku a radost. Nerozumiem ani slovo, moje chabe zaklady mandarinciny ma sklamavaju a ja mozem len vidiet, citit a dotykat sa. Nocou cestujeme v buse, kde namiesto sedaciek su lezadla pokryte podlozkami z trstiny. Bus sa postupne plni a pampaliny si obligatorne natiera nohy pagastanom konskym. Zrazu ma zvazuje pocit, ze musim uniknut, zastavit bus a utekat niekam... niekam.. hlavne daleko. Zvysky zdraveho rozumu mi prikazuju sa presunut na ine lezadlo. Je volna iba jedna dvojka, kde je namiesto skla v okne igelit. Dost fuci. Mozem vsak vystrcit ruku von a citit volny vzduch. Noc je vlhka a ideme po horach, bus nejde rychlo, musi vyberat zakruty nad priepastami. Dvakrat treba vyjst a vytlacit ho z bahna. Nohy sa mi pritom zaboria do blata az po kotnik. Trocha premrznem. Rano nas sofer zobudza niekde - nikde a vyhana von, ani spacaky nestacime zbalit. Stojime tam len tak, v blate, spinavi. Sme na mieste, teda este 5 hodinovy vystup po horach a klastor budhistov sa pred nami konecne ukazuje. Pampaliny klope. Navstevy neprijimaju. Ziadne zenske, ziadni europani a ziadni pampaliny. Mam so sebou list, od priatela, nerozumiem, co je tam napisane, len ho mam odovzdat. Brana sa otvara a sme zrazu hostia. Umytie a moji spolucestujuci sa idu najest a odpocivat. Nie som ani hladna a ani unavena. Citim sa volna a cista. Kracam popod priecelia a potom do zahrady, stale je opar a hmla, jemne mrhloli. Som cela mokra a saty sa mi lepia na telo. Z vlasov mi stekaju kvapky. Nazeram do jednej pagody, je tam prazdno a citit tu vonavu tycinku. Nie, nie je to tycinka je to nieco ine, co krasne vonia a hori. Je tu kniznica, kde je vela knih. Neodolam, vojdem. Otvorenu knihu tam niekto nechal a ja som zvedava, no nerozumiem pismu, vidim vsak obrazky. Su to obrazky muza a zeny v roznych polohach. Trasiem sa. Uz davno som sa nemilovala. Pride mi to ako veky, zrazu som strasne hladna po milovani, strasne, hm... Prilezitosti je vela, ale pri pohlade na pamapliniho je to vsetko take bezprizorne. Lutujem sa. Pocitim niecie teple dlane na mojich ramenach. Nechapem kolko tepla moze clovek cloveku dat. Dlane mi prechadzaju po rukach, po chrbte, objimaju ma. Mam pocit, ze sa ma dotyka cely klastor, vsetci mnisi. Dlane sa dotykaju mojho krku a tvare. Jeho ruky su strasne jemne a razne, su teplucke a mile. Pohlad z oci do oci a je jedno, ci pozname rec jeden druheho. Je jedno ako vyzera. Co bolo potom v kniznici je asi lahke uhadnut. Je to male klastorne tajomstvo. Je to akoby ma pomiloval cely svet a akoby sme tam vyprodukovali tony energie, ze by osvetlovala cely Myanmar zopar vecerov.. Nie je to vasnive, je to vlhke, systematicke, pozorne, sustredene, ved poznas take milovanie, nie? Prebudzam sa v bielej plachte a vedla mna je list, odpoved pre priatela. List balim s ostatnymi vecami. Pred odchodom sa vraciam do tej kniznice, chcem vidiet este aspon raz tie oci. Kniznica je prazdna a vonia inymi kvetmi, je v nej otvorena kniha, ktorej tiez nerozumiem. Je tam len obrazok, taky kruh, pol cierny a pol biely, v ciernom je biela bodka a v bielom cierna. Odchadzame. Nostalgicky smutim za tymi ocami, o rukach nehovoriac. 5 hodin cesta spat a dalsich 14 trmacania v buse. Tento uz nema igelit namiesto okien a Pampaliny niekde stratil mast z pagastana konskeho. Je vsak cely uveliceny, ze videl klastor. Zaspavam a snivam o tych brutalne zmyselnych ociach!