Tento krát deň nebol vôbec pochmúrny. Teplé septembrové slniečko svietilo na nešťastie troch ľudí,ktorí ešte ostali pri hrobe. Dvaja muži stáli obďaleč. Ten starší objímal mladšieho okolo pliec. Tesne pri hrobe kľačala na zemi Táňa. Plakala ticho. Bez zvuku. Ale o to žalostnejšie. V rukách držala bielu kytičku,ktorú pritískala k svojmu telu,ako dieťa.
- "Zverujem ti ho. Je rad na tebe,aby si sa postaral o naše dieťa. Robím to len nerada,vieš,ako veľmi nerada. Ale inej možnosti niet. Boh to tak chcel. Viem,možno si tak chcel aj ty. Nemal si možnosť byť s Matejom. Vidieť ho vyrastať. A tak si chcel Vladka. Dávam ho k tebe. Je to tvoj syn. Ani som ti to nestihla povedať. Veľa z tých,čo tu boli a už odišli tomu neverí. Ale ja som si istá,že je to tvoj syn. A ty to vieš tiež. Tak ho tu k tebe ukladám. Do jedného hrobu. Na moje miesto. A to vaše miesto v mojom živote stále ostane také,akým bolo. Ľúbila som vás..stále ľúbím.. Ja..... Poďme všetci domov.." - Táňu zachvátila nová vlna plaču a to už Roman s Matejom čakajúci obďaleč nevydržali. Podišli k nej a jemne ju chytili pod pazuchy. Dvíhajúc ju zo zeme Táňa hodila kytičku do hrobu. Tam,kde už bola maličká biela truhlička..
xxxxx
Roman sa nevedel so situáciou vyrovnať. Nevedel pochopiť,čo sa to vlastne deje. Ako môže na jednu ženu padať toľko nešťastia. Tak veľmi rá by Táni pomohol, ale ona sa zase stiahla. Uzavrela sa do svojho žiaľu a nevníma ostatné. Pomáha jej aj tak. Vie to. Stará sa o Mateja a aj o Táňu. Ale..chcel by aj inak. Chcel by ju držať v objatí,keď po nociach plače. Chcel by zahnať slzy úsmevom. Chcel by posunúť čas..
Zalial kávu vriacou vodou a naservíroval ju spolu s čerstvo upečeným koláčom na stôl. Potom sa vybral po Táňu do obývačky.
- "Táni?..Poď.. Urobil som nám kávu.." - pohladil ju jemne po ramene a tým ju vytrhol zo zamyslenia. Táňa sa strhla.
- "Roman..Ideš mi na nervy..Tvoja starostlivosť mi ide na nervy.." - povedala mu neprirodzeným hlasom z ktorého bolo počuť hysteriu. - Ľutuješ ma tu..Chodíš okolo mňa,ako okolo maľovaného vajíčka, hýčkaš a rozmaznávaš.. A to všetko len z ľútosti. Je to ubohé..Úbohé..Choď už odtiaľ a začni žiť svoj život. Nájdi si ženu,ktorá ti bude ženou vo všetkom.. Už sa konečne na mňa vykašli. Ja o tvoju ľútosť nestojím. Viem sa postarať o seba aj o svoje dieťa..viem to..rozumieš?..viem..!!!" - Táňa už kričala. Hlasom miestami prechádzajúcim do falzetu. Búšila do neho päsťami a postrkovala ho k dverám..
- "Vypadní Roman..počuješ?..Vy-pa-dni.." - toto už bol hysterický krik. Roman sa na ňu chvíľu díval bez pohybu. Usúdil,že nepomôže iné,len to jedno. Roztiahol náruč a chcel ju objať. Poškriabala ho. Dal jej facku..
Ani jeden z nich si neuvedomil,že celý ich zápas sleduje Matej..
Zalial kávu vriacou vodou a naservíroval ju spolu s čerstvo upečeným koláčom na stôl. Potom sa vybral po Táňu do obývačky.
- "Táni?..Poď.. Urobil som nám kávu.." - pohladil ju jemne po ramene a tým ju vytrhol zo zamyslenia. Táňa sa strhla.
- "Roman..Ideš mi na nervy..Tvoja starostlivosť mi ide na nervy.." - povedala mu neprirodzeným hlasom z ktorého bolo počuť hysteriu. - Ľutuješ ma tu..Chodíš okolo mňa,ako okolo maľovaného vajíčka, hýčkaš a rozmaznávaš.. A to všetko len z ľútosti. Je to ubohé..Úbohé..Choď už odtiaľ a začni žiť svoj život. Nájdi si ženu,ktorá ti bude ženou vo všetkom.. Už sa konečne na mňa vykašli. Ja o tvoju ľútosť nestojím. Viem sa postarať o seba aj o svoje dieťa..viem to..rozumieš?..viem..!!!" - Táňa už kričala. Hlasom miestami prechádzajúcim do falzetu. Búšila do neho päsťami a postrkovala ho k dverám..
- "Vypadní Roman..počuješ?..Vy-pa-dni.." - toto už bol hysterický krik. Roman sa na ňu chvíľu díval bez pohybu. Usúdil,že nepomôže iné,len to jedno. Roztiahol náruč a chcel ju objať. Poškriabala ho. Dal jej facku..
Ani jeden z nich si neuvedomil,že celý ich zápas sleduje Matej..
Komentáre
...
olala..Janičku..červenám sa..:)))
ellie
Jan
a to pôvodne mal byť seriál maximalne 5tich častí..
a nápady sa lejú...ale len ráno okolo 6tej..:)))
ocuj:)
Daju sa konecne dohromady? Lebo tymto poslednym dielom si umoznila vyber mnohych rieseni... a ja mam rada stastne konce, aspon v romanoch:)
hani..aj ja...
na 3 strane sa spoznali..na 7 vyspali..na 10 rozišli..a až na 55 pochopili,že nemôžu bez seba žiť..na 60 bola svadba..a žili štastne,až kým sa nerozviedli.::))))