Volám sa Eduard Holan. Mám 19 rokov a nedávno som sa pokúsil o samovraždu-neúspešne. Trpím hlbokými depresiami,paranojou a psychológovia ma označili ako maximálneho introverta. Zvykol som si, byť sám so svojimi temnými myšlienkami, ktoré sú premňa zvláštne svetlé. Vlastne, je to jediné svetlo v mojom inak čiernom vnútornom svete. Ako slabý plamienok v tej pohlcujúcej temnote. Paradoxne práve tieto myšlienky živia už i tak dosť silnú temnotu. Už v detstve som býval neustále sám. Matka bola dokonalý príklad workoholika nemajúceho čas na svoju rodinu a otec bol purpurový, agresívny, zarastený, večne páchnuci alkoholik. A ja som bol odložený po celý čas vo svojej izbe ako flašky s nápojmi v slabo osvetlených chladiacich boxoch ponurých podnikov. „Prepáčťe Eduard, ale potrebujem sa s vami porozprávať. Nikomu nepomôže ak tu budete sedieť zahĺbený do seba a nekomunikovať,“ prerušil moje tápanie nepríjemný, vysoko položený ženský hlas. „Prosím vás, môžete sa mi kratučký okamih venovať?“ Neodpovedal som. Dokonca som ani nezdvihol hlavu. Namiesto toho som sa venoval maličkej diere na operadle masívneho, koženého kresla v ktorom som už hodnú chvílu mlčky sedel. Mala velkosť približne ako mŕtvy sršeň na koberci pod futuristickým skleneným konferenčným stolíkom. Znudene a len s čírej recesie som dnu vopchal bruško ukazováka a okamih som sa prehrabával vnútrom operadla. Bolo naplnené bielou, pichľavou vatou a nič zaujímavé som vo vnútry nenašiel. Neprítomne som sa rozhliadol po triviálnej, neinteresantnej pracovni v ktorej dominovala len busta Benjamina Franklina, masívny gauč s kreslami a mohutný, tmavohnedý drevený stôl pred oknom. Táto pracovňa bola preplnená kontrastami. Masívny gauč a nevýrazný, škaredý a malí konferenčný stolík. Holé biele steny v kontraste s tmavohnedými takmer čiernymi parketami. Obrovský stôl a malinké okno za ním. No a v neposladnom rade skutočne veľmi silný kontrast medzi flegmatickým, melancholickým pacientom trpasliečieho vzrastu s popolavou pokožkou, neprirodzeným držaním tela,uhľovočiernymi vlasmi, nesymetrickou tvárou a výraznými modrými očami,v lacnom saku, hnedej košeli a príliš voľných jeansoch, no a na druhej strane priam žiary príjemná, sympatická energická žena niečo po tridsiatke s pevným poprsím, jemne rezanými kontúrami tváre, gaštanovo hnedými vlasmi, prenikavo zelenými očami, síce s nepríjemným hlasom, ale stále má navrch. V bledozelenom rolákovom svetry a vyšúchaných džínoch pôsobila sakramentsky sexy. Každý normálny chlap by rozhodne s touto dámou veľmi rád spolupracoval a v každom prípade by ju neignoroval. Ja však normálny niesom. Bola to moja nová psychologička Mgr. Andreja Szabová klinický psychológ, ku ktorej ma objednala sestra. Priviezla ma sem, odprevadila až na prah dvier a teraz čaká v aute vonku pred budovou. Svoju sestru mám úprimne rád. Vlastne je to jediný človek ku ktorému niečo cítim. Inak som emočne chladný voči všetkým ľudom vôkol mňa, ak nerátam strach s náhodného okoloidúceho v čiernom oblekuju, či odpor k starým zapáchajúcim ľudom prípadne umrnčaným malým deckám a celkovo k spoločnosti. Odpor, strach a smútok sú jediné emócie ktoré hlboko prežívam. Poznám slovníkový výklad slova láska a jeho definícia čiastočne sedí na moju sestru. „Tak odpoviete mi Eduard?“, opäť prerušil moje myšlienky ten nepríjemný vysoko položený hlas atraktívnej psychologičky. Mierne ma to vyvádzalo s miery. Málokto dokáže prerušiť pochody ktoré sa mi odohrávajú v hlave. Ale buďme úprimný. Málokto má tak nechutný hlas. Doteraz som sa stretol len s jednou osobou ktorá ma pravidelne vytrhávala s môjho vnútorného, premňa pokojného sveta. Môj otec. Pamätám si jednu noc keď som mal približne osem rokov. Mohlo byť niečo po desiatej a ja som ležal v posteli v perinách ktoré boli navlečené do navliečok s vyobrazením Tom a Jerryho. Miloval som tú rozprávku a jedine v takto navlečených perinách som dokázal zaspať. Potreboval som k tomu samozrejme ešte večne zapálenú stolovú lampu, pootvorené okno so zatiahnutými závesmi a ťažko oddychujúcu staršiu sestru na vedľajšej posteli. Tú noc som nespal pretože sestra sa práve odsťahovala ku starým rodičom. Chýbala mi, mňa však neviem prečo nikdy nemali v láske a tak sme nemohli byť spolu. Cez pootvorené okno som ako z inej dimenzie počul otcove ťažkopádne kroky a vzdychy. Moc som to nevnímal pretože som práve premýšlal ako by som dostal Jerryho keby som Tom. Prišiel až ku vchodovým dverám a snažil sa ich otvoriť čo sa mu však vôbec nedarilo. S troma promile v krvy je pravdepodobne pre každého zámok príliš sofistikované zariadenie.Po pár neuspešných pokusoch to vzdal a začal vykrikovať na mamu. Tá však pred malou chvíľou kamsi odišla a nemohla mu otvoriť. Rozhodol sa teda rozbiť malé prízemné okienko vedúce do práčovne. Jeho noha v topánke preletela okenou tabuľou a rinčanie skla sa ozývalo v prázdnej, len pouličnými lampami a mesiacom osvetlenej ulici. Nie, stále ma to neprebralo z úvah o Tomovy a Jerrym. Vnímal som to, ale nie dostatočne nato aby som zareagoval. Otec sa presúkal cez malý okenný rám a poriadne sa pri tom dorezal na črepinách zo skla. Okrem iného si prerezal aj pár žíl na rukách s ktorých sa masívne rynula krv. Nevšimol si to. Vystúpal schodmi do vstupnej haly, odložil si kabát a následne vošiel do mojej malej, svetlom s nočnej lampy zaliatej izby. Vŕzganie dvier, kroky a teplá látka kvapalného skupenstva na mojej tváry. Zvýšený nahnevaný hlas môjho otca. Klap. Zrazu som sa prebral ako keď pri natáčaný filmu dá režisér povel a všetko sa pohne. Kamera začne bežať, mikrofóny nahrávajú zvuk a aktéry vo svetle reflektorou sa na placi vžívajú do svojich postáv. Až nato že toto bola skutočnosť a hral som len sám seba, rovnako ako môj otec hral sám seba - inak to bolo veľmi podobné. Oči začali vnímať okolie a ako prvé som si všimol červstvú krv na otcových pažiach, mojej obľúbenej perine, pyžame a cítil som ju aj na tváry. Do uší naplno prenikol otcov krik. „Ty malý parchant! Si hore a neprídeš mi otvoriť? Odpovedz mi do pekla! Prečo si nepriešiel otvoriť tie prekliate dvere?“ Ako obyčajne ani vtedy som neodpovedal. Otec ma vyniesol na balkón a za trest som tam strávil zvyšok noci. A nebola to posledná noc v zimných mesiacoch ktorú som strávil na balkóne len v pyžame. Obvykle som zvykol sedávať v umelohmotnom kresle, zababušený do chlpatej deky na ktorej spával náš pes Duxo a pozorovať autá, autobusy a nákladiaky na vzdialenej dialnici. V túto noc som však mohol sledovať aj ambulanciu ktorá o niečo neskôr prišla pre môjho dorezaného, opitého otca. Zavolala ju matka ktorá sa vrátila domov pár minút po mojom presune na balkón. Ani jej nenapadlo skontrolovať syna či už zaspal. Z balkónu som sa dostal až na druhý deň ráno. Psychologička ma už po tretíkrát vytrhla s vnútorného sveta a ja som nemal ani najmenšiu chuť jej odpovedať avšak premohol som sa. „Áno. Počujem vás.“ „To je úžasné Eduard. Mala som pocit, že vôbec nevnímate. Ale sme tu kvôli vášmu stavu. Prepáčte, túto otázku vám v každom prípade musím položiť. Čo vás viedlo k pokusu o samovraždu?“ Opäť ostávam zaryto mlčať. Bzukot muchy, kohosi kroky na chodbe, vrčanie motorov, húkanie klaksónov na hlavnej ulici, zvuky zubárskej vŕtačky z vedlajšej stomatologickej ambulancie, tlmený rozhovor dvoch pacientov v čakárni, vyzváňací tón mobilného telefónu niekde na poschodí a tisíce rozličných zvukov v meste pred skončením pracovnej doby. Prečo nemôže byť aspoň na pár sekúnd absolútne ticho? Ticho v ktorom by som sa mohol uvolniť a nemusel by som premýšlať o pôvode všetkých tých zvukov. Som z toho fakt nervózny. Ako vojak okolo ktorého poletujú milióny guliek, svištia mu popri hlave, v diaľke vybuchujú granáty a dal by čokolvek za chvíľu pokojného, mierom nasiaknutého ticha. „Eduard. Ak nie ste ochotný komunikovať nie je v mojich silách zmeniť váš stav. Odpoviete mi na moju otázku?“ Čo ma viedlo k pokusu o samovraždu? Pocit bezvýchodiskovej situácie? Háčiky depresie ktoré ma ťahali až kamsi na dno horskej doliny, kde ma zasypala skurvene ťažká mrazivá niekolkoročná lavína? Strach zo všetkých tých podivínou ktorý okolo mňa dennodenne chodievali? Nielenže chodievali ale odprisahal by som že niektorý z nich ma pravidelne sledovali! Strach z vlády po prezretí dokumentu Zeitgeist? Neschopnosť nájsť si prácu? Krach môjho prvého vzťahu skôr než sme sa stihli viac spoznať? Zistenie že pre ženy som neatraktívny? Pofidérne maturitné vysvedčenie? Neprijatie na vysokú školu? Dôvodov je nekonečne veľa. Pocit beznádeje sa vracia. Som v rakve, v mojom vlastnom hrobe a každé zrnko pôdy je jeden dôvod prečo zomrieť. Medzi dôvodmi na smrť a mnou je len pár milimetrov dreva z ktorého je zhotovená moja lacná, nenalakovaná, obyčajná truhla. Tá truhla je malinký kúsoček môjho pozitívneho ja a láska k mojej sestre. Stáči však nato zabudnúť, preraziť päsťou rakvu a nechať sa udusiť tou masou hliny. Bolo by to oslobudzujúce. Už žiadna odporná, chamtivá, zákerná, falošná, po kariére prahnúca spoločnosť. Theodor Dreisser mal totálnu pravdu. Spoločnosť môže za chyby jednotlivca. Spoločnosť formuje charakter jednotlivca. Môj únik je samovražda. Alebo nie? Mám dostatok sily aby som ustál tú ťarchu depresie? Dokážem zo seba zhodiť to bremeno ktoré ma zatláča do zeme? Neviem. Szabovej však nedám nahliadnuť do mojej duši. V žiadnom prípade. „Neviem,“ sucho odpovedám. „Neviete prečo ste si siahli na život?“ „Neviem.“ „No tak Eduard, to predsa musíte vedieť. Chcem vám pomôcť.“ „Bol to skrat. Proste všetko to namňa doľahlo a samovražda bola východisko.“ „Čo všetko?“ „Sklamanie, neúspechy, minulosť...“ Čiastočne som jej hovoril pravdu, i keď nič konkrétne som jej nemal v úmysle povedať. V čase keď som sa snažil predávkovať liekmi sa to všetko namňa vyvalilo ako tsunami a priklincovalo ma to k útesu. Vlhký, chladný, čierny útes z ktorého to bol už len krôčik na druhú stranu. Viem, zvolil som pomerne netradičný spôsob samovraždy, nakoľko som muž, avšak mám jednoduchý prístup k phenobarbitalu, pretože matka je epileptička. Nebolo náročné nájsť jej lieky. Podľa štatistík sa mladý ľudia pokúšajú o samovraždy predovšetkým kvôli sklamaniu v láske, ktorú považujú za hlavný motív svojho budúceho života. Láska? Hovadina. Ladím skôr s druhou skupinou samovrahou čo sú podľa štatistík ľudia v produktívnom veku a faktorom je hlavne strata zamestnania, ambícií, problémy v rodine či telesné ochorenia. Čiastočne však zapadám aj do prvej kategórie. Túžim po láske ale tá ma obchádza rovnako efektívne ako úspech, štastie či zdravie. „No čo bráško, aká bola terapia,“ pýta sa ma veselým hlasom, pozitívne naladená, usmiata sestra zo sedadla vodiča v jej ojazdenej modrej felícií, pričom nedáva najavo že má omňa obrovskú starosť. Olinka srší optimizmom prakticky non stop a možno aj to je jeden z dôvodov prečo ju mám rád. Sme diametrálne odlišné charaktery, pričom ja som negativista a ona pravý opak. Dvaja dokonale odlišný mladí ľudia ktorých charakterové prvky do seba zapadajú ako lego či puzzle a preto dokážeme žiť v absolútnej symbióze. „Celkom fajn,“ odpovedám. „Celkom fajn? Ty si teda výrečný. Okej, tak sa teda porozprávame neskôr.“ „Ďakujem.“ Nemal som chuť na rozhovor. Ani na rozhovor s mojou sestrou Olinkou. Namiesto toho som sledoval závoj kvapiek dopadajúci na čelné sklo felície. Sychravé počasie milujem. Rovnako ako milujem svoju melanchóliu. Presne tento druh počasia ju umňa zvykne vyvolať. S bočného okna auta po ktorom stekali kvapky ďaždovej vody som sledoval ľudí, ktorí ako mravce utekali do svojich mravenísk, skryť sa pred prvou jarnou búrkou. Ponáhľajú sa do svojich betónových, panelových tichých, prázdnych obydlí ktoré sú aj cez svoju ťažkú prázdnotu plné. Plné iných mravcov, zvukov, emócií. Zakrývajú sa kusmi látky, ďáždnikmi, novinami a bežia ako o život do domnelého tepla a pokoja svojich domovov v ktorých snívajú svoj život o luxusnom aute, dovolenke, dome, chate mimo mesta či aspoň väčšom byte. A s nimi utekajú do svojich nablýskaných audiniek, meďákov či lexusov červené mravce ktoré sa agresívnejšie predrali za svojimi cieľmi poháňaný konvenciami a zvykmi spoločnosti. Nasadnú do svojich luxusných áut, aby sa odviezli do svojich luxusných víl a apartmánov s luxusným výhladom na mraveniská čiernych mravcov-snílkov. Červené mravce už nemusia snívať o materiálnom zapezpečení ale mnohý z nich to stále robia pretože chcú viac. Nikdy nemajú dosť a nikdy dosť mať nebudú. Ale to je zakódované kdesi hlboko v ľudskej povahe. Materiálne hodnoty už v minulosti často prevyšovali tie duchovné. Nie je to problém súčastnosti. Na semafore nabehla zelená a auto sa rozbehlo smerom k môjmu mravenisku. Každým metrom sa blížime k miestu kde žijem svoj život, sám, bez priateľov, bez snov o lepšej budúcnosti, bez priateľky, bez televízora, počítača, mikrovlnky, umývačky riadu a iných blbostí ktoré dnes ľudia potrebujú k životu. Som to len ja, moja zatuchlá garzónka v ktorej je kreslo, gauč, stolík na ktorom je cd prehrávač a obal s cédečkami, preplnená polica s knihami v jednom rohu a pavučiny spriadané pavúkmi ako niťky mojich myšlienok v ostatných rohoch inak prázdnej izby.