Odvolila som. Stále som nebola presvedčená,  ktorej strane hlasy dať. Je pravda i tá, že moji známi to nechceli na náhodu nechať, tak mi pre istotu SMS aj s číslami poslali, ktoré mám zakrúžkovať. Bohužiaľ, tie  farby, za ktoré chcú kopať, boli vylúčené z mojich možností   už veeeľmi dávno. Prekvapila ma drzosť, že sa ani neunúvali presvedčiť, či som ich roztlieskávačkou . Možno sa Vám to bude zdať čudné, ale ja som si začala čítať súpisky strán a objavila som dvoch spolužiakov a jedného rodáka. V mojom zaradení  strán na druhom mieste. Dala som im hlas. Vedela som koho volím, čo je to za človeka, čo robí pre svoje okolie a viem, že nemení svoj názor s vetrom roka.

O voľbách som písať nechcela. Keď som sa vracala od volebnej budovy, prechádzala som okolo bývalého domu, kde som prv bývala. Na balkóne vešala prádlo bývalá suseda. Prišla som až pod balkón , zložila okuliare, aby ma poznala a s úsmevom na perách som ju srdečne pozdravila. Otočila sa, vytreštila oči a tiež so širokým úsmevom  a tým svojským tvrdým nárečím spustila:

 „Jejdanenko, dietatko moje, a či vy ešte žijete? Tak dávno sme sa nestretli.“

„Ako vidíte, áno, a chvála bohu, ešte i Vy. A dobre vyzeráte. Ste zdravá a ruky slúžia, keď už tak zavčasu máte popraté.“ Ukazovala som na zavesené blúzky.

„Jaj, zdravá, ako zdravá. Nožičky ma bolá. Pánbožko ma má rád, ked mi v takomto zdraví dal dožit. Ved v septembri budem mat 82. Jarko-muž sa mi minule smial, ked sme na mladost spominali, opýtala som sa ho, či vie, od čeho ma nohy bolá. Vravím mu , nuž od tých kilometrov, čo som v mladosti pretancovala. Nad ránom sme z muziky prišli domov a potem namiesto, aby sme išli spat, sme ešte 2 hodiny nové kroky precvičovali, aby sme do druhej muziky, nezabuli.   Vidým, že ste boli volit.“ Rukou ukázala ku škole.

„A koho ste volili?“ Odpovedala som jej tak, ako v prvých riadkoch napísaného.

„Ja nemám favorita. Any motorového, any volebného.“ Zasmiala sa na svojom vtipe. „Ten môj mi povedal, že ak pojdem volit, tak tú čvargu luhársku,  lúbim viac, ako jeho. A ja toho môjho Jarka stále lúbim. Jední sa zakrývajú za knazov, druhí slubujú a ked vidím, vysmiatu Radičovú, plut sa mi chce.“ Rozohňovala sa suseda.

Vo vnútri som bola taká, akási uzmierená, spokojná z tohto stretnutia. Popýtala sa na moju rodinu, porozprávala o jedinej dcérke, ktorú mala dávno po tridsiatke, koľkokrát už dcérka  bola nezamestnaná a teraz sa jej u Kórejcov dobre darí. Spomenula som jej, že som sa s ňou stretla a minulú stredu i s jej jedinou vnučkou.

„Joj, Zdenulka moja,  tá učí v cirkevnom gymnázie. Hnevám sa na nu, žiju v byte druhým rokom s chlapcom, a nie sú zosobášení. Dcérke som dohovárala, jej som dohovárala, nech sa vydá. Any počut.“

Nuž takto som si poklebetila s bývalou susedou, ktorá ma v to prvé leto, keď som sa do toho domu nasťahovala, učila lečo dusiť  a ktorá mi recepty na koláčiky aj s koláčikmi nosila. Sem tam mi i syna zabavila. Keď som sa lúčila, bola som dojatá, aj oko zvlhlo.   Chcem sa dožiť v takom zdraví, ako ona. S takým elánom a radosťou zo života. Je šedivá, je guľatučká, nemaľuje sa tak ako pani Kráľovičová, ale 82 rokov by jej človek veru nehádal.