Môj život začal byť jednotvárny. Žil som iba pre piatky a soboty, tak ako predtým. Ale vtedy to bol alkohol a teraz to boli drogy. Trávu som si začal kupovať skoro každý týždeň. Niekedy to bolo pre priateľov a ich známych, keď som robil u seba párty. Alebo som ju brával, keď sa išlo k niekomu a mohlo sa stať, že by nič nemal. Alebo len tak z dlhej chvíle som si skočil za mojim kamošom dílerom, ktorý ma vždy zásobil. Bol to môj prvý a jediný díler, ku ktorému som chodil. Nevedel som, či má vysoké ceny, alebo nie, ale vždy to bola kvalitka. Na to sa dalo spoľahnúť ako na švajčiarske hodinky starého otca. V jednom období keď som toho mal viac na vybavovanie a hlavne mi vo vrecku štrngalo menej peňazí, tak som pár týždňov nebol nič kupovať. Keď sa to ale ukľudnilo a hlavne moja peňaženka zhrubla a mal som konečne aj nejaké peniaze na môj nový, aktuálny koníček, na trávu, vybral som sa na staré miesta, kde jej bola vždy veľká zásoba. Môj díler na mňa už z diaľky kričal a zdravil sa mi.

„Ahoj Ďuri. Ako žiješ? Dávno si tu nebol, už aspoň dva týždne som ťa nevidel.“

„To vieš, bola robota. Ale už som tu. Máš niečo pre mňa?“

„Sorry kámo, ale dnes nemám trávu, jeden všetku odo mňa kúpil. Na čo si to potreboval?“

„Chcel som sa ísť zabaviť do dákeho klubu.“

„Tak to mám pre teba niečo lepšie. Skúšal si už éčko?“

„Myslíš extázu?“ Nechcel som zobrať nejakú debilinu, čo by ma niekde zložila a v lepšom prípade by som prišiel k zmyslom po troch dňoch, ak by som k nim vôbec niekedy prišiel a nebola by zo mňa len chodiaca mŕtvola, ktorá vráža do múru, lebo jej droga úplne vypálila mozog.

„Áno, to mám na mysli.“

„Nie, to som ešte nemal, ale daj mi zopár,“ nezaváhal som ani minútu. U tohto som si bol istý, že mi žiadne nebezpečenstvo nehrozí.

Kúpil som si ich rovno päť, ak by si chcel dať ešte niekto iný. Večer sme sa dohodli, že sa zase pôjdeme niekam zabaviť. Dohodli sme si zraz pred jednou diskotékou. Predtým ako som išiel dovnútra som si jednu extázu dal a rozdal som zvyšné, nech ich nenosím ako debil so sebou. Ešte by prišli fízli a mal by som prúser ako hovädo.

             Ani neviem, ako sa to stalo, ale odrazu som začal tancovať ako divý. Zabával som sa a ani som poriadne nevnímal, čo sa okolo mňa deje. Žil som len hudbou. Vnímal som ju celým telom, každý jeden úder sa mi zavŕtal hlboko do mozgu a vystrelil mi raz nohu raz ruku. Ani som nevedel a už zatvárali. Domov sa mi ešte nechcelo. Išiel som sa teda ešte trocha sám poprechádzať. Ostatní už išli domov spať. Ja som bol aj rád, že som sám. Občas sa len tak prejsť je príjemné. Utriedia sa čerstvé myšlienky, mozog si oddýchne a hneď sa lepšie spí. Začal pršať drobný dážď. Už dávno som nezažil ten krásny pocit, keď na mňa prší. Nemal som dáždnik, ale nevadilo mi to. Dážď zo mňa zmýval únavu, pot a prach, ktorý sa na mne usadil vo vnútri na diskotéke. Ako na mňa dopadali kvapky, vydávalo to nádherný zvuk. Aj keď som bol troška nahluchlý z hudby, stále som ich počul, ako narážajú na moje unavené telo. Nevnímal som okolie, bol som iba sám v sebe a cítil som sa, akoby som vládol svetu. Vnímal som len prítomnosť.

            Zrazu som počul prudké brzdenie. Ako vo sne som sa otočil, aby som sa pozrel, čo sa to deje a kto ma to ruší z môjho snenia. Videl som ako mladá žena stojí na prechode. Ako keby ani nebola noc, ale deň. Tak dobre som to všetko videl. Auto sa pomaly približovalo. Nevidel som do tváre ženy, ale zdala sa mi hrozne známa. Auto sa pomaly blížilo k nej. Len tam stála, ako keby čakala na to, kedy ju auto zrazí. Ani náznaku pohybu u nej nebolo. Auto sa k nej priblížilo ešte viac a nakoniec do nej narazilo. Bolo vidieť, ako sa prehla pod jeho nárazom a kolená sa jej zlomili. Celé jej telo letelo vzduchom ako lopta, ktorú futbalista odkopne. Narazila na betón a ostala  nehybne ležať. Z jej hlavy začal tiecť potôčik krvi. Dvere na aute sa otvorili. Vybehla z neho postava bez tváre a bežala k telu na zemi. Zohla sa a začala strašne kričať. Potom odbehla k najbližším kríkom a začala vracať. Už som to ďalej nevydržal a utekal som preč. Bežal som strašne dlho. A potom zrazu, ako keby som sa prebral zo sna. Nevedel som, prečo som sa rozbehol. Vedel som predsa, že mám pomôcť, ako sa len dá. Keď som sa spamätal, všade bola tma. Čas ako keby sa ani nepohol, stále drobne pršalo. Išiel som celý roztrasený domov. Takúto vec som ešte nikdy nezažil. Doma som si sadol na zem a neviem prečo, som začal plakať. Po chvíli som sa ukľudnil a išiel som sa osprchovať. Chcem som ísť spať, však už bolo pomaly ráno, ale nedalo sa mi zaspať. Nevedel som, čo to bolo. Len to som vedel, že som mal strach. Strach z toho neznámeho, čo som videl. Ak som to vôbec videl. Ak to nebola len nejaká divná vidina. Iba som tak sedel na posteli a díval sa do blba hodiny, celé dlhé hodiny. Po nejakom čase som predsa len zaspal. Neviem, ako dlho som spal, ale mal som strašné sny. Keď som sa zobudil, išiel som sa pozrieť na internet, či tam nie je niečo o nehode. Ale nebola tam o tom nikde ani čiarka. Niekoľko dní som sa z toho nevedel poriadne spamätať.  Bál som sa ísť aj von, aby sa mi to zase nestalo.

            Po čase som zase dostal chuť ísť niekam von. Ale bez toho, aby som nemal v sebe nejaký alkohol, aspoň pol deci, alebo nebol pod vplyvom niečoho iného, som nemal odvahu vyjsť. Bál som sa všetkého, čo ma mohlo stretnúť, bez drog by som si nemohol ísť kúpiť ani rožok. Bolo mi zle z toho, čo som videl, bolo mi zle z ľudí okolo seba. Ako sa stali slepými a nevideli nič, len seba a vlastné problémy. A keď mali niečo spraviť pre iných, tak to bolo len z donútenia. Nebolo to spontánne. Už nikto nepomohol babke cez prechod, alebo žene s ťažkou taškou. Radšej sa odvrátili zrak a išli inokade, ako by jej mali ísť pomôcť. Ak teda z toho niečo pre nich nebolo. Ak áno, to sa potom išli potrhať, ako by im o život išlo.

Postupom času som z ľahkých a tanečných drog nemal nič. Mohol som ich jesť, či fajčiť, koľko som len chcel a nič mi to nerobilo. Nevedel som, či je to tým, že som si na ne zvykol, alebo tým, že som si zvykol na tie stavy, čo som z nich mal. Chcel som skúsiť niečo iné, niečo čo by na mňa lepšie účinkovalo. A hlavne aj niečo lacnejšie, lebo som na drogy veľmi veľa míňal, aby som sa aspoň troška zabavil. Niekedy som si aj musel na konci mesiaca požičiavať peniaze, len aby som ako tak vyžil. Preto som skúsil lieky. Počul som o nich, že sú celkom lacné a dobre dostupné. Hlavne tie, čo sú voľne dostupné. Nemusel som zbytočne vysvetľovať lekárovi, že potrebujem akurát tie jedny a nie nejaké iné. Skúsil som najskôr efedrín. A bola to sila, strašne dobre som sa potom zabával. Lenže ani to mi po čase nestačilo. Chcel som vedieť, či nemôže byť aj niečo lepšie, ako len toto. Preto som neskôr skúšal aj iné veci. Válium, mandrax, esedrín, captagon. Ešte neskoršie som to začal kombinovať, aby som dosiahol presne taký stav, aký som chcel. V organizme sa to dobre premiešalo a mával som úžasné stavy. Liekmi som si vedel spraviť takú náladu, akú som chcel, stačilo si to len poriadne nakombinovať. Ak som chcel vyvádzať, zobral som si viac povzbudzovákov. Ak som chcel byť kľudný a len tak si niekde v kúte posedieť, zobral som si viac upokojujúcich liekov. Pomaly som ich jedol tak, ako keby to bolo hlavné jedlo v Hiltone. Celé hrste som ich do seba pchal. Ale aj tie ma prestali po čase baviť. Chcel som zájsť ešte ďalej. S jedlom vraj rastie chuť. A ja som bol pri veľkej chuti. Akýkoľvek doposiaľ dobrý stav sa mi zunoval. Chcel som zažiť zase niečo silnejšie a lepšie. Kombinácia liekov a alkoholu u mňa tiež dlho nevydržala. Nebolo to proste ono. Stále som cítil, že to ešte nie je moja hranica, po ktorú som došiel. Že je stále niečo viac, čo ešte môžem zažiť.

Neostávalo mi nič iné, len prejsť na tvrdé drogy. Skúsil som samozrejme iba šňupať. Pichať by som si nedokázal, stačilo, že som videl ihlu a už som bol natiahnutý na zemi ako šteniatko po výdatnom obede. Najskôr bol na rade heroín. A páčilo sa mi to najviac. Po ňom mi bolo super. Nevnímal som starosti okolo mňa, len seba samého. Všetci okolo mi boli ukradnutí. Bol som tu len ja. Stred vesmíru, Boh. Ostatnými som opovrhoval. Ale na druhý deň mi bolo strašne. Cele telo ma svrbelo. Ako keby ma poštípali všetky komáre sveta. Povedal som si, že už nikdy nebudem skúšať háčko. Ale to boli len moje prvé dojmy. Len čo ma to prešlo, hneď som spomínal na to, ako mi bolo dobre. Zlé bolo zabudnuté a v pamäti ostali len tie dobré spomienky. Hneď ako sa dalo, zase som to skúsil. A potom zase. Stále som mal výhovorku, že na háčko sa získava závislosť pomalšie ako na cigaretách. Ale zabudol som si dodať, že to bola fyzická závislosť a nie psychická. A bol som stále len víkendový feťák. Niekedy som nebral aj dlhšie nič. Ale chýbal mi ten pocit uvoľnenia. Nechcel som s tým len tak prestať, aj keď som mal strach, že sa stanem na niečom závislým. Toho som sa strašne bál.