Presne pred troma rokmi som sa poflakovala po egyptslej strane egyptsko-sudánskych hraníc a špekulovala, či ísť ďalej. Ale som si povedala, že načo a vrátila som sa domov. A trčím tu doteraz, pretože pred dlhými cestami ma chráni pracovná zmluva, ktorá síce umožňuje bujaré cestovanie, ale pracovne a maximálne tak na Balkán. Možno Pakistan sa naskytne, ale na spôsob hŕŕ do Islamabádu, blablabla v ofise s portrétom Mušarráfa na stene a Usámu v šuflíku, odchod, z lietadla môžete zamávať Kašmíru. 

Nemá zmysel rozpisovať sa o Egypte, lebo asi každý tam už bol a kto tam nebol, aj tak vie o ňom všetko. Preto iba zopár spomienkových fotografií.

Z jednej strany je Gíza - predmestie (zámestie - ako sa to vezme, ale skôr takto) Káhiry, ktoré je de facto orientálnou Petržalkou, uprostred nej vedie diaľnica k slávnemu pyramídovému poľu lemovaná zosnulými zrazenými psami, potom sú pyramídy, sfinga a huriavk pri zabezpečovaní vstupeniek do interiéru Chufuovej pyramídy, kam denne púšťajú len limitovaný počet ľudí  - a po pár sto metroch sa všetok blázninec náhle končí a začína sa tichá prázdnota.

Môj obľúbený Achnaton v káhirskom Egyptskom múzeu.

Krajina pri Kóm Ombó neďaleko Asuánu. Na felukách - tradičných egyptských plachetniciach sme precestovali nejakých sto kilometrov a je to cestovanie veľmi príjemné, lebo človek leží na plytkej palube a striedavo hľadí do Nílu a na krajinu okolo.

Usoplené núbijské dievčatko z akejsi dediny na hranici druhého kataraktu si ma podozrivo obľúbilo a presne s hentakým výrazom sa za mnou všade ťahalo. Pýtala som sa, či si ma nechce adpotovať, celkom by som si tam zvykla, ale tvárila sa, že mi nerozumie. Taká malá - a už vedela, ako riešiť trápne situácie.