Keď som však spoznal Ježiša, začal počuť novonarodeným duchom Jeho Ducha, bol som nesmierne prekvapený, keď mi v jednu chvíľu povedal, že to je zmysel ľudského života – spoznať Božiu lásku na vlastnej koži, osobne. Odrazu som videl, aká je v skutočnosti jednoduchá odpoveď na otázku „zmysel života“, na ktorú sa márne pokúšajú odpovedať filozofi, mudrci, učenci a intelektuáli všetkých storočí.

Spoznať Božiu lásku. Spoznať osobne Boha.

V tej chvíli mi ale zároveň zasvietilo svetlo aj v otázke reinkarnácie. Hneď som sa Pána spýtal, viac menej vlastne len sám pre seba, lebo odpoveď už bola jasná: „takže reinkarnácia neexistuje, že?“

Jasné, načo by aj. Môžete žiť 1000 životov a kto má tvrdé srdce, odmietne Boha vo všetkých. Už mi nikto nemusel vysvetľovať ako to je. Jednoducho som spoznal pravdu.

Ale niečo mi stále vŕtalo hlavou, tak som sa pýtal ďalej: „takže tie vidiny minulých životov, čo som mal pri transcendentálnych meditáciách, to boli...“

- „zjavenie od démonov, ktorí sa okolo teba hojne obšmietali“, dokončil vetu Ježiš.

„Ufff...“, vydýchol som.

Pár dní na to som čítal v Biblii:

A ako je ľuďom uložené raz umrieť a potom príde súd (Žid 9.27)

- ľuďom je uložené umrieť raz. RAZ, jeden jediný krát. A tento jediný krát je porovnávaný v kontexte s jediným razom obete Ježiša Krista. On bol obetovaný jeden jediný krát. Už nikdy viac. Odkedy vstal z mŕtvych, smrť už nad Ním nemá moci.

Ale niektorí kresťania hovoria zaujímavú vetu: „kto sa dvakrát narodí, zomrie jeden krát, kto sa narodí len jeden krát, zomrie dvakrát.“

A majú pravdu.
A vôbec si to neprotirečí s tým veršom zo Žid 9.27. A presne o tom vám teraz poviem.

Druhé narodenie

Druhé narodenie, znovuzrodenie, nový život v Kristovi Ježišovi, nové stvorenie, narodenie sa z Boha, atď., atď., atď... rôznymi pomenovaniami v Biblii spomínané narodenie sa do Božieho kráľovstva ako dieťa Božie. Nie všetci ľudia sú Božie deti. Stvorenia áno, ale nie deti.

Ľudia sa totiž rodia mŕtvi.

Človek bol stvorený na obraz Boží, ako trojjedinná bytosť. Boh vdýchol svoj dych (Ducha) do Adamovho tela a človek sa stal živou dušou. Máme telo, dušu, ale málokto vie, že máme aj ducha (1Tes 5.23). Nechcem vás teraz obšírne zaťažovať presnejším vysvetľovaním, ale snáď každý pochopí, že tá časť ľudskej bytosti, ktorá dokáže komunikovať s Bohom, je ľudský duch, pretože Boh je Duch (Jn 4.24).
A Biblia robí rozdiel medzi tými, ktorým v živote vládne ich duša či telo – nazýva ich telesnými, prirodzenými alebo duševnými;  a tými, ktorých v živote vedie duch – týchto nazýva duchovnými.
A je jasné, že tak, ako sa blcha nedokáže naučiť kvantovú fyziku, hoci ma k veľkosti atómov bližšie ako my, tak ani telesní ľudia nedokážu pochopiť duchovné pravdy, pretože im k tomu niečo chýba – ich duch.

A prečo im chýba? Pretože sa narodili s mŕtvym duchom, preto som povedal, že sa rodia mŕtvi. Preto nedokážu počuť a cítiť Boha, preto nedokážu veriť. Nemajú moc na to.

Potrebujú sa narodiť znova. Tentokrát však nie z tela človeka, ale z Ducha Božieho (Jn 3.1-12; Jn 1.12-13). Preto som napísal v predchádzajúcom článku, že smrť nie je neexistencia. Máme ducha – ale mŕtveho.

Ľudský duch je v okamihu narodenia človeka mŕtvy z jednoduchého dôvodu – hriechu. Nie hriechu toho, kto sa práve narodil, ale z hriechu toho, kto ho splodil. Nehovorím teraz o hriechu ako o skutku, ale ako o podstate, o jadre bytosti, ako o jeho PRIRODZENOSTI. Hriešny človek nemôže splodiť nehriešneho, jedine ak by v žene splodil človeka Duch Svätý. A práve preto musel byť Ježiš splodený Duchom Božím priamo v tele Márie.
Mária nemusela byť bez hriechu, pretože autoritou, ktorá je vždy zodpovedná za rodinu je muž. Otec.

Najväčšiu zodpovednosť za hriech v raji niesol Adam, a to napriek tomu, že prvá zhrešila Eva, preto bol prvý káraný od Boha. Jednak mal strážiť ju a jednak seba. Vo všetkých rodokmeňoch čítate: „syn toto syna toho syna toto...“ – pretože krv sa dedí po otcovi. Pretože muž je ten, kto plodí, ten, kto zasieva. Žena je ako zem, do ktorej sa sadí, záhrada, ktorá vydáva plody. A iste záleží aj od zeme, ale najdôležitejšie je semeno.

Preto všetci ľudia, keďže sme z Adama, z Adama PO hriechu, dedíme jeho mŕtvosť. Adam, hoci žil ešte viac ako 900 rokov, zomrel v raji. Boh neklamal, keď mu povedal: „V DEŇ, keď zhrešíš, zomrieš.“ Adam umrel v ten deň. A ako?
Zomrel jeho duch. Prestal mať kontakt s Bohom. Zrazu sa dokázal „ukryť“ pred vševidiacim Hospodinom, a Ten priznáva, že Adam sa stratil z dohľadu Jeho blízkosti, v ktorej predtým chodieval, keď sa pýta: „Kde si?“
Ich kontakt bol vážne naštrbený.
A Boh dodržal slovo – rozťal ten kontakt úplne – a vyhnal človeka z raja, preč od svojej prítomnosti ešte v ten deň. Človek ostal mŕtvy zaživa.

Nikdy vás nenapadlo, prečo majú ľudia takú záľubu držať mŕtvych pri živote? Prečo toľké filmy o zombies, o návratoch zo záhrobia, alebo o živení mŕtvych spomienok na to, čo už dávno pominulo? Nuž preto, že im ich vlastné srdce dosvedčuje, že sú sami mŕtvi, pre nič iné. A tak sa pokúšajú nahradiť ten stratený život falošnými napodobeninami. A takou je aj falošná viera v reinkarnáciu.

Potrebujete sa znova narodiť z Boha, nie z človeka!

Druhá smrť

Napriek tomu, že Boh v Písme jednoznačne tvrdí, že človeku je uložené umrieť iba raz, v Zjavení Jána hovorí čosi nepochopiteľné:

To je druhá smrť, ohnivé jazero. (Zj 20.14b)

Celý verš je ale ešte zaujímavejší: Smrť a podsvetie boli zvrhnuté do ohnivého jazera. To je druhá smrť, ohnivé jazero.
Ako posledný nepriateľ zničená bude smrť (1Kor 15.26) – hovorí Božie slovo. Smrť bude zničená druhou smrťou. Nie je to zvláštne?
Prvá smrť bola výsledkom spravodlivého Božieho súdu nad hriechom. Druhá smrť bude spečatením vôle tých, ktorí odmietli omilostenie od smrti.

Nikde v prvom článku som nepovedal, že peklo (alebo: podsvetie) je večné, ani Biblia to nehovorí. Keď používa slovo VEČNÝ, hovorí o večnom trápení alebo večnom ohni, ktorý najskôr začína trápiť človeka v podsvetí, neskôr však prechádza do druhej smrti, v ohnivom jazere.

To ale nie je to najdôležitejšie. Skutočnosť je oveľa vážnejšia.

Vzkriesenie

Jedny pasáže Písma hovoria, že nás Pán už vzkriesil, iné zasa, že nás ešte len vzkriesi. Ako je to myslené? No presne tak, ako som písal o tom druhom narodení – Boh vzkriesil nášho ducha, ale očakávame splnenie Jeho zasľúbenia, že On vzkriesi celú našu bytosť, pretože človek nie je iba duch. Človek je aj duša a telo. A preto vzdycháme, trápime sa a bojujeme s týmto hriešnym telom a jeho dušou, ktoré očakáva vykúpenie spod moci smrti rovnako, ako sa dostalo nášmu duchu.
Presne toto nádherne opisuje náš braček Paľko v 1Kor 15.12-58. Ten istý Palino, ktorý píše v Ef 2.6 či v Kol 2.12, že sme vzkriesení, v 2Tim 2.8 hovorí, že kázať, že vzkriesenie už bolo, ničí vieru. Nie, on si neprotirečí, on hovorí o rôznych etapách vzkriesenia. O vzkriesení ducha a o vzkriesení tela.
Tešíme sa v radostnom očakávaní na vzkriesenie, pretože Pán nás povzbudzuje vo svojom ľúbostnom liste, že telo, ktoré máme dostať, bude žiariť Jeho slávou. Máme dostať premenené telo, aké má On, budeme Mu podobní.

V Zjavení Jána čítame ale ešte zaujímavejšiu vec. Vzkriesení budú všetci ľudia, nielen tí, ktorí už dostali vzkriesenie ducha. Vzkriesení budú aj protivníci Boží.
Neviem, či tu mám priestor pre opísanie toho, čo prichádza a čo Biblia nazýva tisícročným kráľovstvom, ale poviem vám aspoň pár drobností okolo: kresťania budú vzkriesení, dostanú nové telá na začiatku tisícročného kráľovstva, keď sa Ježiš vráti prevziať vládu nad celým svetom, nie už ako malé bezbranné dieťa, ale ako mocný Sudca a Pán, ktorým je už dnes, vo svojej milosti však ešte zhovieva. Tento moment je nazvaný prvé vzkriesenie. Práve tu Ján píše: „ostatní mŕtvi neožili, dokiaľ sa nedovŕši 1000 rokov.“

Kto sú títo ostatní mŕtvi? To sú tí, ktorí zomreli bez Boha. Žili mŕtvi a zomreli mŕtvi.

O kúsok ďalej však v Zjavení Jána čítame, ako pred trónom vidí Ján mŕtvych, všetkých, veľkých aj malých a boli súdení podľa svojich skutkov, ktoré mal každý zapísaný v knihe, ktorá je o ňom v nebi.
A otvorila sa ešte iná kniha, kniha života.

Ale nikto nebol ospravedlnený z toho, čo bolo o ňom napísané v jeho vlastnej knihe. Ospravedlnení boli len tí, ktorí boli nájdení v knihe života. A to je Božia matrika ;)
A nikde nie je napísané, že živí (Kristovi) boli súdení podľa ich kníh, naopak – Biblia hovorí, že tie naše knihy - náš dlžobný úpis, ktorý svedčil proti nám – bol pribitý v Kristovi na kríži. My nebudeme odsúdení. My máme zápis v Otcovej matrike.

O čom je toto druhé vzkriesenie, vzkriesenie mŕtvych k súdu?
O tom, že všetci ľudia na zemi, ktorí vtedy žili, ktorí odmietli záchranu v Noemovej arche, zomreli.
O tom, že všetci ľudia na zemi, ktorí kedy žili, ktorí odmietli záchranu v Ježišovi Kristovi, zomrú večnou smrťou – druhou smrťou v ohnivom jazere, do ktorého budú vhodení AJ S TELOM!!!

Z pekla sa nikto nedostane do života. Peklo je len čakáreň, kým sa naplní čas. Peklo nie je očistec, podsvetie je miesto, kde človek už má jasné, že už to bude len horšie. To plne korešponduje s tým úvodným veršom zo Židov - človek umrie len raz. A navždy. Niet návratu.

...ľuďom je uložené raz umrieť (prvá smrť) a potom príde súd (druhá smrť).

A ich nekonečná a večná bolesť bude pre nás nepredstaviteľná – budú trpieť na duchu, aj na duši, aj na tele. Budú trpieť telesne bolesťami, duševne beznádejnými pocitmi nešťastia a duchovne vedomím večného odvrhnutia od Božej lásky, pred ktorou v momente súdu stáli a vtedy si uvedomili,

že Ten, s tými prebitými rukami, nohami a prepichnutou hruďou, vylial za nich všetku svoju krv, On je stelesnená Láska a oni ju obišli ženúc sa za vidinami. Že Ten, ktorého tak vytrvalo odmietali, im posielal poslov, ktorých zosmiešňovali, a oni ich len volali:

„Miesto Krista sme teda poslovia, akoby (vás) Boh napomínal skrze nás. Miesto Krista prosíme: Zmierte sa s Bohom!“ (2Kor 5.20)

(selah)