S Lenou som sa zoznámil, tak ako asi väčšina pubertálnych študentov sa zoznamuje, v bare. Pred tým sme registrovali svoje vzájomné pohľady, párkrát pár slov sme prehodili, ale nebolo to také intenzívne ako v ten deň. Sám zo seba som bol prekvapený, pretože nepatrím medzi tých vychýrených komunikačných a baličských majstrov, ale zrazu som sa nespoznával, bol som navonok stále ako stará 286-ka, ale s črevami práve vyvinutými v Japonsku. Frekvencia a dynamika mojej reči bola ako Richardova M. v jeho najlepších drogových časoch, sršal zo mňa vtip, zdravé sebavedomie a tým zasial som semä budúce vzťahu a dopadlo na veľmi úrodnú pôdu, pretože počas jedného týždňa stihlo zapustiť korienok, vyklíčíť, vyrásť, dozrieť a mohol som zbierať úrodu vo forme nového perspektívneho vzťahu.
Moja expriateľka mi len adresovala pohľad, ktorý by Slnko prepálil a rozdelil na dve časti a Zem na milióny, až miliardy častíc a mňa by si vychutnala ako posledný element, ale ja sa jej nečudujem. Síce dala mi kopačky ona, ale ani nie po dvoch týždňoch som už ruka v ruke kráčal s inou, tak ju aj chápem na jednej strane, no na druhej nechápem.
Lena je moja prvá veľká láska. Prešiel som s ňou prvými bozkami na tmavých miestach mysliac si, že nás nikto nevidí a sme tam sami, prvé nesmelé, akože náhodné dotyky na miestach nepoznaných, zakázaných, detailné preštudovanie každého milimetra týchto miest, prvý sex, prvé ozajstné milovanie, skrátka všetko, čo k naozaj plnohodnotnému vzťahu patrí. Ona bola z tých žien, na ktorú keď narazíte, tak hovoríte si:,, Toto je ONA, žena môjho života, s ktorou prežijem celý život, budeme mať kopu detí, budeme žiť, kým nás smrť nerozdelí.´´
Prirodzene vravel som si to aj ja, bol som o tom presvedčený, všetko bolo skvelé, až do toho osudného večera s Riou. Vtedy sa to začalo, síce nie hneď, ale je to ako letopočet- pred Kristom a po Kristovi, v mojom prípade, pred Riou a po Rii. Bola ako záplavová vlna, ktorá Vás nečakane zasiahne, keď spíte vo svojom aute a počujete len hluk a pozriete sa cez okno pred seba a viete, že už je neskoro, nemôžete uniknúť. Len s úžasom sledujete to prírodné divadlo, nepohnete jediným údom na tele. Sedel som ako súčasne zviazaný, prizváraný, zaliaty v betóne večer, čo večer, keď odkrývala mi svoj svet a púšťala ma do vnútra. Ja som robil to isté. Dovtedy nič podobné som nezažil, s nikým som sa nerozprával o tom akými rôznymi spôsobmi sa dá vysloviť slovo ,,Londýn´´, že slovo ,,vtáčik´´ je jedno z najkrajších slov v slovenčine. ,,Rozhovor s mužom o obyčajnom jednom slove je snom každej ženy,´´ napísala mi. Začal som vetriť spriaznenosť, tušil som, že naše svety začínajú mať spoločný prienik, ktorý môže vyustiť v absorbciu.
Na vzťah s Lenou to nemalo zatiaľ žiadny dopad. Vo svojom vnútri som strikne oddeľoval dve svety – svet s Lenou, svet s Riou – a ten začínal a končil len na internete.
Ale ako dlho sa dá vydržať držať dva svety oddelené? Sú to ako dva silné magnety, ktoré keď držíte v rukách otočené rovnakými pólmi pri sebe, tak sa neuveriteľne odpudzujú, aj keď sú blízko pri sebe, ale oddelené, no príde chvíľa keď jeden už neudržíte v rukách, v sekunde sa skrúti a okamžite je priťahovaný druhým, až nakoniec sa spoja a vytvoria jeden, ktorý je veľmi ťažko rozdeliť. Veľmi.