Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Taliansko

Naskytla sa príležitosť pôsobiť ako dobrovoľníčka v centre pre utečencov a utečenkyne v Taliansku. Škola mi to dovolí, nakoniec aj mama, takže odchádzam. Snažím sa psychicky pripraviť. Neúspešne. Ľudia, ktorí prišli po mori a nakoniec boli umiestnení v Turíne, žijú na okraji mesta, v polorozpadnutých panelových domoch. Spomínam si, ako som pár dní pred odchodom pozerala dokument o Varšavskom ghette. Aj tu žije v miestnostni toľko ľudí, koľko sa do nej zmestí. Muži, ženy, deti. Voda pravidelne netečie. Ako terénna pracovníčka tu mám rozdávať hygienické potreby, oblečenie. Na prácu sa teším, no v môj prvý deň sa mi ju nedarí napĺňať. Ľudia v aréne, ktorá mi bola pridelená, si nechcú nič zobrať, schovávajú sa predo mnou. Nechápem. Koordinátor dobrovoľníkov a dobrovoľníčok Rambo mi vysvetľuje, že mnoho z utečencov a utečenkýň má zlú skúsenosť s pobrežnou strážou alebo políciou a cudzích ľudí sa boja. Mám si k nim nejako nájsť cestu. Ďakujem za radu. Nič nezaberá, začínam zúfať. Keď mám pocit, že môj prvý deň jednoducho vzdám, rozhodím rukami a začnem nahlas spievať. Najskôr nechápavé pohľady vystriedajú úsmevy, pár ľudí mi zatlieska. Potom mi rukami naznačujú, že mám pokračovať. Nakoniec rozdám všetko potrebné. Jeden muž ku mne prichádza a peknou angličtinou mi hovorí: „Ty by si mala byť speváčka!“ potom ma potľapká po pleci a dodáva: „Ale nie v tomto živote.“ Nestíham sa ho spýtať odkiaľ prišiel, so smiechom odchádza. Desiaty deň po mojom príchode sa v jednej z izieb obesí mladý muž. Bojíme sa, že ďalší ho budú nasledovať. Ľudia opustili domov, aby nestratili svoje životy, no strácajú dôstojnosť. Druhý týždeň dostávam novú úlohu. Každú sobotu budem tráviť v dennom centre so skupinou maloletých bez sprievodu, teda detí ktoré sa do Talianska dostali bez doprovodu rodičov či inej dospelej osoby, ktorá by po ceste na nich dohliadala. Teším sa. Rambo hovorí, že detí sú vo veku 8-12 rokov, tri dievčatá, deväť chlapcov. Dodáva, že všetky boli krátkou pred cestou alebo počas nej znásilnené. Prepadám panike. Za celý život som prečítala tri knihy o psychológii, neviem ako sa má s takýmito osobami jednať. Rambo hovorí, že buď to vezmem ja, alebo sa im nebude mať kto venovať. Sedím teda prvýkrát s deťmi, celé štyri hodiny v tichu (ak sa neráta moja snaha o komunikáciu prostredníctvom gestikulácie či obrázkov, lebo nerozprávame spoločným jazykom). Deti si môžu kresliť, navliekať gorálky, riešiť hlavolami. Štyri hodiny len pozerajú každý na iný bod v stene, alebo obzerajú miestnosť. Keď po ne príde dobrovoľníčka, aby ich zobrala „domov“, mlčky sa postavia a odídu. Ďalší víkend po pár chvíľach začnú niektoré dievčatá vystrihovať zvieratká z papiera. Mám radosť. Na konci spoločného dňa všetky deti okrem jedného chlapca niečo vytvoria. Podávam mu preto papier a nažnačujem, aby niečo nakreslil. Niečo na mňa začne kričať, sadne si do kúta a tečú mu slzy. Rambo mi poobede hovorí, že chlapec musí nosiť plienky, pretože kvôli poraneniam z cesty nedokáže udržať stolicu. Pýtam sa, či sa deťom dostáva nejakej psychologickej pomoci. „Zatiaľ ešte nie, nie sú kapacity.“ Neskôr sa dozvedám, že dve z „mojich“ detí ušli keď si uvedomili, že nik z ich rodiny či blízkych už nežije. Ostatné sa svojim rodičom stratili po ceste. Ďalšie dni sa rozprávam so 16-ročným chlapcom zo Sýrie. Angličtinu ho učil otec, už nežije. Mama raz odišla z domu a už sa nevrátila, nevie čo s ňou je. Pôvodne chcel mladík študovať na univerzite. Hovorí mi že teraz už vie, že to nebude možné, ale že nevadí, lebo žije. Zobral by akúkoľvek prácu aby nemusel jesť každý deň ryžu v osolenej vode, zatiaľ však pracovať nemôže. „Nevadí. Každý deň sa prechádzam po uliciach. Som šťastný.“ Naozaj ho vidím často sa usmievať. I keď by sa to nemalo, neskôr si vytváram intenzívny vzťah s mladou ženou, volala som ju Ari. Čaká ma každý deň na začiatku ulice, ktorou prichádzam. Je z Eritrei. Až neskôr mi hovorí, že ju od rodiny k sebe domov zobral starší muž. Hovoril o nej ako o svojej manželke, aj keď svadba nebola. Ari má za sebou tri pôrody. Vždy jej dieťa zobrali a už ho nikdy nevidela, nevie čo s nimi je, či žijú a vyrastajú mimo nej, alebo ich predali. Podľa Ari ich mohli kľudne aj zabiť. Pýtam sa, prečo by to pre boha robili, ale Ari sa len trpko zasmeje. Potom sme dlho ticho. Krátko pred odchodom na Slovensko sa dozvedám, že Ari, ktorú som považovala za dospelú ženu, má 17. Aj moja sestra má 17. Z Talianska odchádzam o mesiac skôr. Na internete čítam, ako sa na Slovensku koná ďalší pochod proti utečencom a utečenkyniam. Deň na to je v Turíne pochod mestom ako prejav solidarity s utečencami a utečenkyniami.

Dobrovoľníctvo | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014