Kde je tvoj domov? znelo mi v ušiach, ako sa zatvorila brána B61 a lietadlo sa odlepilo od zeme, ukázalo sa more, potom oblaky a potom dlho dlho nič.

Niekto mi kedysi pošepol: život je boj.

Sladkokyslý bolestný radostný.

Babka si sadla na gauč a porozprávala mi. Radosti, jednoduché, nebujaré, pády a vzlety skromného života. Pohupkávala bosími nohami, keď sa podchvíľou zasmiala. A mne sa do očí tlačili tie najväčšie slzy, aké som za posledné mesiace zaregistrovala.

Roman. Tak sa predstavil, írečitý Slovák, ktorý mi v prvej polhodine letu porozprával celý svoj život, ponúkol ma vodkou s kokakolou a vysúkal nemotorné komplimenty na moju osobu. A vraj: čo na tom že mám pár kíl navyše a čo na tom že mám jeden krivý zub. Tak som len v rozpakoch prikyvovala a snažila sa tváriť že počúvam empétrojku. Tak trápne som sa už dlho necítila. Empatiu ich asi na Ruštine za komáčov neučili.

V jednom momente som chcela byť indiánom ešte predtým ako bieli objavili Ameriku, jazdiť na koni a loviť bizóny, ženiť sa v štrnástich a neplánovať deti. A byť silným a jednoduchým.

Ale my sme niekde inde, neprislúcha nám život rabínov, ani život indiánov, ani budhistických mníchov.

Za nami sa zatvárajú odletové brány, otvárajú náruče najbližších, sem-tam v rozpakoch liečime kostrbatú lásku a odchádzame do divočiny hľadať seba.

A potom sa treba poistiť, šetriť, mať plány a sny, rozmýšľať nad kariérou, bývaním, a medzitým, akceptovať osud, ako povedal Gustávo.

A potom je tu Dávid, ktorý mi povedal, že je naozaj vidieť že bojujem, a to boli ďalšie slová, ktoré ma za poslednú dobu veľmi potešili.

Ktosi mi raz pošepol, že život je boj

Otázka, ktorá mi tak často zneje v hlave, je asi odpoveďou samou