Raz jeden môj brácho (áno ten ktorý „všecko ví a od šeckého má klúče“) povedal, že človek vždy najviac túži po tom čo nemôže mať... Tak som sa nad tým posledné dni zamýšľala a uvedomila si, že na mňa táto veta platí asi sto násobne. Už sa dokážem celkom uskromniť s málom, čo sa vecí týka...ale nie vzťahov...
Niekto čaká na princa z rozprávky...viete, na toho udatného bojovníka s kudlou v ruke, čo oslobodzuje devy od draka...a ja? Čakám...a ani sama neviem na čo...na koho...
Možno na niekoho výnimočného...niekoho, kto mi svojimi slovami vyrazí dych...kto ma rozosmeje, keď sa mi bude chcieť plakať a s kým budem môcť plakať, keď sa budú všetci okolo hlúpo smiať... Možno niekoho kto nevraví otrepané frázy, ale stačí jediný pohľad a vy viete... Niekoho, koho po čase neomrzím ako malé šteniatko darované deťom na Vianoce... A možno niekoho, kto ma bude vedieť umlčať...
Ako každé malé dievča som aj ja túžila mať svoju skutočnú Barbie. No namiesto nej som každý sviatok dostala len takú tu komunistickú atrapu, čo sa jej nedali ohnúť ruky a nohy v kĺboch...a čo je ešte horšie, mala vlasy nastrelené len na vrchu hlavy...a tak keď som s ňou napr. tancovala, bolo jej vidieť tú nechutne veľkú plešinu pod vlasmi. Viete, vždy na chvíľku stačila aj taká...ale keď sme vyšli von a susedy od vedľa vytiahli tú ozajstnú Barbie, pišťalo mi srdce....
V nedeľu doobeda bežalo v telke Od kuka do kuka a cez reklamu ukazovali nové druhy hračiek ...a v jedno nedeľné ráno sa to stalo...uvidela som ju...bola neuveriteľná...mala blond vlasy, ktoré sa pod prúdom teplej vody zmenili na ružové a pod studenou vodou na modré. Bola som užasnutá...reklama už dávno skončila a ja som tam pred telkou len tak nehybne sedela so spadnutou sánkou a snívala, aké by to bolo mať Barbie morskú pannu. Namiesto nôh mala chvost, ktorý sa samozrejme tiež vo vode prefarboval...bola proste neuveriteľná!
Ešte keď bolo u nás všetko ok (aj keď vlastne skutočne tak nikdy nebolo), sme šli s našimi na výlet do Rakúska...no a cestou späť sme sa zastavili v najväčšom hračkárstve, ktorý som kedy videla. Zatajil sa mi dych...prechádzala som sa popri regáloch a obzerala plyšových mackov, bábiky a v tom som ju uvidela na živo...držala som ju v rukách, keď v tom prišla mamina a povedala: „Tak aby ste mali peknú pamiatku na tento náš výlet, môžete si tu vybrať čo len chcete.“ Neverila som vlastným ušiam... Ségra sa rozbehla do oddelenia s plyšovými zvieratkami a ja som nepremýšľala ani sekundu a jediným pohľadom som naznačila mamine, že to čo držím v rukách je môj celoživotný sen. „Takže túto?“ spýtala sa na uistenie. Prikývla som a v očiach mi tancovali plamienky nadšenia. „Ale pozri, tu majú za tú istú cenu spolu až tri bábiky...!“ ukázala mamina na poličku oproti. V priesvitnej umelohmotnej akožekabelke boli naskladané tri bábiky od najväčšej po najmenšiu. Nebudem preháňať ak poviem, že sa mojej Barbie ani zďaleka nevyrovnali. Mali škaredú tvár, lenže...boli až tri!!! Tri bábiky namiesto jednej ....dilema... Až v aute som pochopila, čo sa to práve stalo... V rukách som držala kabelku s troma atrapami a začali sa mi kotúľať slzy po lícach...hrozné ako som sa nechala uniesť...oklamať...zmiasť...
Maminka ma upokojovala, že raz takú určite ešte dostanem...ale kdežééé...do dnešného dňa som svoju Barbie morskú pannu nedostala. To sa vždy deťom len tak hovorí, aby už prestali rumázgať...
Ďalšie mesiace som potom prefarbovala mojej starej Barbie vlasy s práškom na umývanie vane...ktorý bol žltej farby, ale keď ste ho namočili pod vodou prefarbil sa na modro...a tak mi nakoniec vystačila aj moja stará Barbie, ktorej postupne po toľkom drastickom “prefarbovaní“ vlasy úplne skrepovateli.
Jeden môj virtuálny kamoš - hrdina Matej, si splnil sen. Má dačo cez dvadsať rokov a kúpil si postupne už celú sadu robotov tranformérov...wow, keby ste ich videli! Sú úžasný...
Moja babka si už dávnejšie zamilovala vynášanie koša, pretože pri kontajneroch sa nájde vždy nejaký ten poklad po ktorom odjakživa túžila. A tak má aj ona na poličke svoju zbierku. Sú to už síce pokazené hračky, ktoré decká vyhodia, no pre ňu sú to poklady, ktoré keď nájde, dokážu zmeniť jej pochmúrny deň na krásny... Jediné naše šťastie je, že ľudia čo podobné veci vyhadzujú ich dajú zvlášť do igelitky a položia na vrch kontajnera...a tak sa ešte nestalo, že by sme videli z kontajnera trčať iba babkine nohy, lebo takto svoj poklad nájde vždy pekne položený na kontajneri. Potom príde vysmiata dnu...zavrie sa na chvíľku do kúpeľne a všetko riadne očistí...aby to bolo hygienicky (ne)závadné... no a napokon vyhlási: „Pozrite, po tomto som vždycky túžila!“ Jasné, že je to tak trošku šialené, a že sme jej už veľa krát hovorili, aby to nerobila...že nás budú ľudia ohovárať...že môže doniesť s tým do domu aj nejakú háveď a podobne, ale ju proste nič neodradí. A tak chodievame vynášať smeti tajne my, keďže jej zbierka sa už postupne rozrastala aj o väčšie kúsky...ale naša trpezlivosť nie ...
Človek je zvláštny tvor...chce stále viac...
Som za to, aby sme si plnili sny...a just raz svojim deťom kúpim Barbie morskú pannu, aby som ju potom mohla obdivovať doma na poličke. Lebo sny sú úžasné!!! ...keby som mala prestať snívať, nedokázala by som ďalej žiť...
Problém však nastane vtedy, ak dovolíme, aby veci, či ľudia zaplnili naše srdce tak, že už nezostane miesto pre toho, ktorý jediný ho môže skutočne úplne naplniť....
...lebo ako raz jeden múdry človek povedal, v srdci človeka existuje špeciálne miesto, ktoré nedokáže zaplniť nič a nikto...okrem toho, ktorý nás stvoril.
.
Komentáre
milovana:)
Obcas si spomeniem na cas, ked mi kamarati poziciavali ten ich...doteraz mam odlozenych par kotucov, kde som mala nahravky vtedy zakazaneho Kryla...
Pekný článoček,
Krásny článok..
aaach, zoznamka:)
A sny su krasne...posuvaju nas vpred...snivat je proste nadherne...
bud rada, že si v detstve
mile od vas...
...
-V každom z nás, aj keď budeme mať 60 bude driemať to večné dieťa, ktoré si mnohí nechcú priznať ( ako môj otec, vždy keď som pozeral kreslené rozprávky - mám na mysli spider-mana a čítal komixy [ tie ešte stále čítam], mi kúpil na 15. narodeniny cd Shakiry, ja som však chcel Soundtrack spider-man 1 kvôli piesni HERO ), ale vravel, ze to je len pre malé deti, smola je, že mnohí berú komixy takéhoto typu za detinskú záležitosť, pričom sa v nich skrýva omnoho viac ako by človek povedal -vedel by som vám spraviť prednášku )
-Páči sa mi to hravé spracovanie tejto témy
-každé dieťa túži po kvantite, nie po kvalite :))) keď vyrastieme túžime po oboch aspektoch :)))
-Dakujem za "mňa" :D
-máš skvelú babku :D tá moja zas stávkuje v Niké ( tenis, futbal, hokej, lyže, formule, cyklistika )
-"Človek je zvláštny tvor...chce stále viac..." ( "KEDY BY ČLOVEKU MALO STAČIŤ? KEĎ SI PÝTA NAVIAC." ( hrdina Matej )
-Miovaná, bohate postačí, ak svoje deti nedostaneš do pomykova a vyberú si oni sami :)))
P.S.
Tých robotov je len 13 + 2 metalovo-gumenní :)))
barbie