utorok 6.7.2004

Takýto budíček sme naozaj nečekali. Hodinky ešte neukazovali ani 7 a mňa prebudil Honzov hlas: "jedeeš...". Okamžite som otvoril oči a videl som ako všetci ešte spia akurát Honza sa rozmachuje rukov na dve prasiatka. Le cochon. Od tejto chvíle sa toto stal jeden z našich najobľúbenejších výrazov. Svine boli dve a nedali sa na dlho odohnať. Dosiahol som síce toho, že keď som sa postavil a vyšiel im naproti, tak utekali, ale bohužial sa po chvíli opäť vrátili. Asi mali hlad. Nakoniec sa im predsa len niečo ušlo. Marcela pri príprave raňajok zistila, že chlieb čo si vezieme z Prahy už začal kvitnúť a tak sme ho darovali korzickým le cochon.

Po raňajkách sme sa rozlúčili s farmárom a každy ešte s 6 EUR za noc a vybrali sme sa na cestu. Čakal nás dlhý náročný výstup. Zo začiatku to ešte šlo, ale pomerne skoro sa do nás oprelo slniečko a už to také ľahké nebolo. Stúpanie spočiatku viedlo cez oblasti bez tieňa, ale nakoniec sme sa ho dočkali. Tak sme si okolo obeda v lese urobili väčšie prestávku na jedlo a oddych. Po asi hodinke a pol sme sa pohli ďalej. Dorazili sme na vrcholky, ale to ešte zďaleka nebol cieľ našej cesty. Pohľad z vrcholkou rozhodne stál za to a i napriek únave po stúpaní sme si to všetci užívali. Bol to príjemný pocit vidieť ako sme more zanechali vdiaľke a výraz nadmorská výška dostal oveľa jasnejšie obrysy. Dedinka l’Ospedala sa blížila, ale stúpanie bola stále strmejšie. Jedinou záchranou pred slnkom bolo, že sme išli lesom.

V dedinke sme našli reštauráciu a tam sme si dali malé občerstvenie. Ľadovú kávu miestny pripravili skutočne ako kávu s ľadom. Proste do šálky horúcej kávy hodili kocky ľadu. Čaj som sa ani neodvážil pýtať, dali sme si s Marcelou radšej džús s vodou. I vysvetlenie takej banálnej veci, ako že chceme do pol pohára vodu a do zvyšku džús bolo heroickým výkonom. Nestačili ani všetky naše jazykové schopnosti. Zabrala pantomíma a nakoniec sme vyprahlý dostali náš vytúžený nápoj. Kúpili sme si tam skvelé baracky, ktoré objavila Blanka. Inak baracky mali skvelé úplne všade. Oddýchnutý a osviežený sme sa pobrali ďalej. Čakalo nás ďalšie stúpanie. Tentokrát pod kopec. Cestou sme stretli francúza s malým psíkom, ktorý sa čas od času nechal niesť. Bolo to vlastne prvý-krát, keď sme na našej ceste niekoho na chodníku stretli. Francúz nás "dobehol", keď sme zrovna sedeli a bavili sa o filmoch (ako napr. Trója, ukázalo sa, že asi ich existuje viac, lebo Hela a Jana asi niečo iné). Vybehli sme ešte hore na vyhliadku a pohľad dookola bol nádherný. V diaľke bolo i jazero l’Ospedale, okolo ktorého naša trasa bohužiaľ neviedla.

Keď sme sa nabažili pohľadom, pobrali sme sa ďalej. Cesta do refugio bola ešte ďaleká. Tam nás čakalo nemilé prekvapenia. Bolo to refugio bez miest na stany. Bola tam reštaurácia s možnosťou ubytovania. 30 EUR za noc a osobu. Po dohode s majiteľkou (veľmi príjemnou mladou pani) sme za 3 EUR za noc a osobu mohli na vlastné riziko prespať poblízku a použiť toalety a sprchu. Keď sme sa opodiaľ za kameňmi utáborili a postupne sa striedali pri varení a sprchovaní (predsa len 8 ľudí na jednu sprchu, ktorú navyše používali ešte i iný, je už pomerne časovo náročný logistický oriešok) sme v diaľke začulu auto s húkačkou. K našemu prekvapeniu prišlo až k reštaurácii. Večeru sme s hliadkami dovarili, nakoniec sa ukázalo, že to bola sanitka, čo prišla do reštaurácie pre nejkú slečnu.

Noc bola jasná, pokojná. Až na neustále bzučanie komárov. Takže som sa skoro nevyspal. Celú noc som sa prehadzoval a hľadal polohu, aby som sa v spacáku neudusil a zároveň, aby mi z neho trčalo čo najmenej. I tak som bol ráno dosť doštípaný. A nebol som sám....