Vždy keď počujem túto pieseň,  nedá mi si nespomenúť na tých , ktorí od nás odišli tam, kde raz , keď príde čas to tu zabaliť , pôjdem aj ja.

   Spomeniem si na moju spolužiačku zo základnej škole, ktorá so mnou sedela v lavici. Zomrela na rakovinu.. Celý život mala pred sebou, plánovali sme, že raz , keď budeme veľké, kúpime si obrovský dom so záhradou  a budeme tam bývať s našimi rodinami.  Mala strašne dlhé vlasy, ktoré som jej závidela.  Keď dlho chýbala, nikto nevedel, čo sa deje. Až raz začala učiteľka písať na tabulu dátum pohrebu,  pretože nevedela, ako nám to povedať, niečo sa zmenilo. Začala som sa strašne báť smrti.  Koho mi vezme nabudúce. Doma som sa dlho rozprávala s mamou, cítila som sa lepšie.  Lenže na pohrebe som sa psychicky zložila, boli sme skoro celá trieda. Jediný obraz, čo si pamätám je, ako jej babka trieskala hlavu o stenu a strašne kričala.

   Vtedy som si povedala, že už nikdy,nikdy na pohreb nejdem. O pár rokov zomrela babka , mama môjho otca. Myslela som si, že už som dospelejšia a obrad už na mňa tak negatívne nezapôsobí.. Ale zapôsobilo. Celá tá atmosféra ma psychicky  deptala. Prečo, keď sa človek zmieri so stratou blízkej osoby, musí ísť tam, kde sa všetky spomienky, pocity a smútok vrátia?

   Desím sa dňa, keď  budem musieť opäť ísť na niečí pohreb,  áno, ja mám strach. Ide o rozlúčku s niekým, kto v našom živote zohral nejakú úlohu, významnú, či menej významnú. Pre mňa je rozlúčka skôr duchovné prijatie toho, že je navždy preč.