Ráno som si našla zmeškaný hovor. Samozrejme že od neho. Nič to so mnou neurobilo. Apatia?

Oči po nočnom plači ráno vyzerali otrasne. Takto mám normálne fungovať? Po domácich, povinnostiach ktoré ma aspoň na nejaký čas vytiahli z pochmúrnych myšlienok som sa konečne unavená uvelebila na posteľ. S pocitom osamelosti. Nezáujmu z dotyčného strany. S myšlienkami kde sa stala chyba. Kedysi sme boli v kontakte neustále. Mobil zvonil. Občas len na pár sekúnd, ale aj to bolo niečo. . .

   A teraz? Minimálne. Po dlhých pauzách a desiatich dňoch bez akéhokoľvek fyzického kontaktu.  Také hluché obdobie sme ešte nemali. A obaja sme to znášali po svojom. Ja ťažko. ON? Nemám tušenia. Ani jeho hlas som nepočula. Načo. Neviem čo sa vlastne dialo okolo mňa a jeho. Mám chvíle kedy som v pohode, utešujem sa tým, však sa znovu uvidíme. A o chvíľu pochybnosti či ešte vôbec...? Taký zmätok v hlave!

 

   So zmätkom prichádzajú slzy. Hlavne keď máte za frajera necitlivého, neempatického barana.

„Je všetko medzi nami v poriadku?“ uisťovala som sa cez e-mail.

„Jasné.“ Tak toto ma presvedčilo.

„Čo? Ako to?“ vyjadrovanie na úrovni, s takýmto chlapom ja chodím. Či chodila?

„Neviem... chýbaš mi a nemám pocit že aj ja tebe.“ Vyznala som sa zo svojich pocitov.

„Fajn.“ Keď ty stručne, tak aj ja.

„Keď mi odídeš do školy, bude to ťažké.“ To mám brať ako sľub do budúcnosti? Stále so mnou počíta? Alebo už so mnou nechce nič mať lebo vie že odídem ďaleko a nemá to zmysel?

    Cítim sa ako schizofrenička. Tak sa mi striedajú nálady a pocity. Bože vzťahy! Musíte byť také komplikované?!