Bol spln. Kráčal dokopca, pocíťoval únavu, ale to čo malo prísť mu dodávalo sily. Už teraz cítil jej sladkú chuť, tešil sa na ňu odvtedy čo ju stratil, svoju lásku. Tešil sa na ňu, na svoju pomstu. Ona mu bola vzaná,  hoc on by nedokázal bez nej žiť. Konečne došiel na vŕšok, všade vo vzduchu bolo cítiť nádych mystiky, ktorým toto miesto ovplývalo. No on len cítil chuť po pomste. Vystúpil na skalu. Vzniesol ruky k nebesiam. Začal. Odriekaval slová jazyka, ktorý bol zabudnutý, ktorý pochádzal zo Starého sveta, ktorý už existoval len v bájach a spomienkach. Amulet na jeho prsiach žiaril. Odriekal kliatbu...

"Nieeeee!" počul svoj vlastný výkrik. Padol na kolená. Cítil jej ruku, obzrel sa. Bola to ona, taká krásna ako si ju pamätal.

"Prečo si tu?" spýtal sa jej.
"Neviem, ty si ma volal," v jej očiach spozoroval zvláštny pohľad, pohľad, ktorého sa bál.
"Prečo si ma opustila?"
"Milujem ho," tieto slová mu spôsobovali mučivé bolesti.
"A mňa si nemilovala?"
"Teba? A to už prečo?"
"Ľúbil som ťa a stále ťa ľúbim."
"To nie je láska, si posadnutý... a to treba vyliečiť..."
"Choď preč....NIE OSTAŇ..."

Blížila sa k nemu, v jej očiach videl zavrhnutie. Nepoznaný strach ho celého pohltil. Zvíjal a na zemi. Vynarali sa mu spomienky, no prinášali len ďalšiu bolesť. Vedel, že nie je skutočná, je to len prelud.Večný obraz, ktorý ho bude prenasledovať. Chcel sa pomstiť osudu, no odsúdil seba. Zahrával sa s pomstou, s mocou...