Šľak ma ide trafiť z nôh v lavóre

        Šľak ma ide trafiť z rozkoše, keď si namočím nohy do lavóra s teplou vodou, v ktorej je voňavá soľ. Čertvieprečo ma ide trafiť šľak z rozkoše z tých najjednoduchších vecí na svete. Nepotrebujem ísť k moru. Mám nohy namočené pod písacím stolom v lavóri a ochkám od blaha. A je to také isté zdravé, ako keby som sedel na brehu niekde pri Dubrovníku a močil si nohy v jadranskom mori. Ba dokonca to má aj výhodu, že ma nikto nezastrelí... Alebo taká rozkoš zo šumienky. Nechám odtiecť vodu, aby bola poriadne studená a nasypem do pohára šumienku.
Kam sa hrabe šampanské? Chladivé bublinky za 2,40 (voľakedy stála jedna šumienka 20 halierov) ma šteklia v dutine ústnej - umieram od rozkoše v horúcom letnom dni. Šľak ma ide trafiť od rozkoše, keď sa vyšplhám na vysokú skalu (ani to nemusí byť vo Vysokých Tatrách, vysoké skaly sú aj v Malých Karpatoch) - ľahnem si tam hore tvárou k nebu a sledujem oblaky. Cítim sa, ako keby som letel na lietajúcom koberci.
Alebo dolu, dolu, celkom dolu pod jabloňami mojej starej mamy rád ležím na jeseň v záhrade. Na tráve je roztiahnutá obrovská vozová plachta a na nej sa sušia nakrájané jablká, hrušky... stará mama to volala krúžalky. Hrabnem rukou po plachte a naberiem si krúžaliek do úst. Sú suché a predsa je v nich slnko, šťava, príjemne ma kyselia, osviežujú... čo potrebuje človek viac k rozkoši. Áno. Nepohrdnem krásnou čučoriedkou, ktorá sa rozvaľuje pri mne so steblom trávy v ústach a tvári sa, že ničomu na svete nerozumie... Krúžalky sú kyslé, dievča je sladké - ale keď sú krúžalky, to ostatné ani nemusí byť!
Šľak ma ide trafiť z rozkoše, keď vidím Sergeja ako si aj on spokojne žije z mála. Sergej je pavúk, ktorý žije u nás na chalupe a pletie si pavučiny na zasklenom gánku. Vonku padá hustý augustový dážď, počuť zurčanie riavy dažďovej vody z odkvapovej rúry a my so Sergejom čakáme. On pri sieti na mušku na komára - ja na to, kedy mi skončia driemoty a nájdem opäť riadok, pri ktorom som v Gogoľovi zadriemal. Pavúk, dážď, Gogoľ - celkom prosté rozkoše. Do toho ešte vnem vôní: v kuchyni varia lekvár, zo skrine ťahá vôňa starých časopisov, na podlahe sa suší cibuľa... Neviem ako vy - ale mňa ide trafiť šľak z toľkých rozkoší!
Áno, môžem si dať slúchadlá a nechať vnikať do seba muziku. Ale väčšiu rozkoš cítim, keď počujem správy dedinského rozhlasu zo stĺpa pred chalupou: "Vysielame mimoriadnu správu: do našej obce prišli predávať melóny, kilo po 10 korún a paradajky kilo po 8 korún..."
Nato sa ozve strašne smutná hudba a smútiaca rodina Pospíšilovcov oznamuje, že im umrel deduško... Som taký cynik, že aj tento zvuk mi spôsobuje rozkoš. Asi nie som svetoobčan. Všetko veľké, celosvetové, vedecké, televízne, inovované ma necháva chladným a ľahostajným. Mňa zaujímajú vône, pavúky, deti, krúžalky a oblaky...
A aby som nezabudol: šľak ma ide trafiť z rozkoše, keď si namočím nohy do lavóra s teplou vodou a voňavou soľou. Končím, lebo sa mi dovaril jazmínový čaj.

Zdroj: Július Satinský: Šľak ma ide trafiť, HEVI 1997
------------------------------------------------------------------