Už posledné dva týždne to nebol ten starý Rocco..Po tom ako som s ním bola prvý krát u veterinára tak sa začal zotavovať,ale potom znova..Ale už to bolo horšie...Stále len posedával,spal,už vôbec nerozprával.Iba občas,keď videl že celá rodinka papáme tak úplne zdivel a začal sa trhať  za tým aby si mohol dať s nami z taniera (inak by mu to asi nechutilo). Ale inak len spal..už ani nevnímal keď som na neho rozprávala..Až posledný týždeň sme si všimli že má zase niečo  s nožičkou...stále ju za sebou iba vláčil a nedokázal na nej poriadne stáť,stále ju držal v lufte.Aj pri chôdzi.Už sme sa nedokázali naneho len tak nečinne pozerať,tak som ho znova vzala k veterinárovi,tentoraz však k inému..Nepovedal mi žiadnu poriadnu diagnózu(asi to už vedel),len mi na neho dal nejaké lieky aspoň ako takú nádej..Myslela som že to znova bude v poriadku.budeme mu dávať liečiky a dostane sa z toho...

Na ďalší deň sme išli na chatu.Vždy sme ho brávali so sebou,ale teraz sme si povedali že ho nevezmeme,že potrebuje byť v pokoji...Ale ako sme ho tak sledovali pri raňajkách,tak sme rýchlo zmenili názor.Už s ním bolo úplne zle.Padal z bydielka a nevedel sa poriadne vyškriabať späť.Mamina povedala,že už to dlho nevydrží..najviac tak deň dva..tak sme si povedali,že ho zoberieme so sebou,aspoň nech neni sám...   Už na pol ceste na chatu klesol na spod klietky a tam už aj ostal..Už tam zaspával.Vybrali sme ho von a zvyšok cesty som ho už držala v rukách.Keď sme tam prišli ani som ho nedala späť do klietky..ten by už nevzlietol ani keby moc chcel...Len tak mi ležal v ruke...Mal také malinké a lahké úbohé telíčko,akoby som v ruke držala pierko,celý čas mal zavreté očká,ani sa nehýbal,iba dýchal..Prechádzala som sa s ním vonku a už vtedy mi z toho celého stekali slzy po tvári..Nevedela som sa tomu ubrániť aj keď som sa chcela..Potom sa však ochladilo a mne začali mrznúť ruky,uvedomila som si že už mu nemôžem ponúknuť to teplo z rúk ktoré som do neho čerpala..Odišla som do chaty,zavrela sa v izbe,zapla radiator,lahla si a jeho si položila pod krk,lebo tak mohol cítiť to pravé ľudské teplo..Celý čas som ho hladkala a on mi tam len tak spinkal,občas ho striaslo a potom znova zavrel očka..Bol to strášný pocit..Cítiť ako mi vrukách zomiera niečo živé..niečo k čomu som mala taký silný vzťah...

Potom prišla mamina a povedala,že ho mám uložiť do klietky a ísť dole pohrabať ihličie,že aspoň prídem na iné myšlienky...Tak sme mu chceli vystlať klietku aspoň nejakou látkou aby mu tam bolo lepšie.mamina dlho nechodila tak som sa postavila,že pôjdem za ňou,ale aj s Roccom..Ako som sa tak postavila,Rocco akoby sa niečoho zlakol,zatrepotal krídlami akoby chcel niekam vzlietnuť a vyvalil na mňa tie svoje maličké očičká..Pozerala som čo sa deje...Ešte som na ňeho hovorila že čo sa deje..nožičky mal natiahnuté zároveň s chvostíkom,bol úplne chudučký a stále tak isto vyvalený...Vtedy mi to došlo....Zomrel..Strašne som sa zlakla aj keď som to čakala..Položila som ho na klietku a ušla s plačom do druhej izby,bolo to strášné,nemohla som sa už na neho  pozerať..Potom prišla mamina,zabalila ho do látky a odniesla nech ho nevidím... 

Spravili sme mu krásny hrobček a pochovali sme k nemu aj jeho umelé vtáčiky ktoré s ním trávili čas v klietočke a s ktorými sa tak často rozprával...Ukludňovala som sa tým,že mal aspoň peknú smrť..V mojom náručí,v teplučkej ruke,ktorá ho hladila..nie ako niektoré andulky ktoré umierajú samé,opustené,v kúte klietky...

asi to bol osud,ktorý to tak zariadil,že zomrel ešte vtedy,keď som ho držala v ruke...skôr než sme ho stačili uložiť do klietky...Inak by zomrel sám...Takto odišiel so mnou a ja s ním...