"Ahoj," - Libor napokon predsa potichu pristúpil ku Kristíninej posteli a položil ruku na Timeino rameno. Timea zdvihla hlavu a pokúsila sa o úsmev.
     "Ahoj." Z kabelky vytiahla balík papierových vreckoviek. Pokúsila sa vysušiť slzy, ktoré sa jej neprestávali kotúľať po tvári a premočenú vreckovku zahodila do odpadkového koša. Z balíčka vytiahla ešte jednu vreckovku a konečne trochu ovládla svoj plač. 
     Po niekoľkých minútach sa začala zberať na odchod.
     "Počkaj ešte chvíľu, odveziem ťa," - zastavil ju Libor.

     Neskôr, keď Timea s Liborom kráčali k Liborovmu autu, Timea poznamenala:
     "Zvláštne, že sa toto stalo práve Emme. Pretože ona je veľmi silná žena a hoci ju to všetko nesmierne bolí, vie a bude vedieť, ako sa s tým vysporiadať. A aký zmysel dať pokračovaniu svojho života."
     "Vieš, koľkokrát ma podobná myšlienka napadla? Ale nevedel som, že tak dobre poznáš Emmu. Myslím jej vnútro, povahu, jej cítenie..."
     "Vždy sme sa veľa rozprávali, zvlášť v poslednej dobe. Nemám síce také logické vnímanie ako ona," - v jej očiach sa objavili iskričky šibalského úsmevu, "a nikdy sme sa nezhodli ani v otázke viery a náboženstva. Lenže obe sme si neraz uvedomovali, že hovoríme a cítime to isté. No to, čo ja volám osudom alebo životnou náhodou ona pripisuje nejakej všemocnej ... proste nejakému všemocnému bohu."

     V tej chvíli Timea zaujala Libora natoľko, že ju pozval na kávu. Chcel počúvať jej názory a hľadať odpovede na otázky, ktoré ho v poslednej dobe prenasledovali. Choroba sestrinej dcéry v ňom totiž vyvolávala strach z krehkosti detského života. A želal si, aby sa choroby detí dali preniesť na plecia dospelých. No zostávala mu iba viera, že jeho malého synčeka žiadne veľké trápenia nečakajú. Alebo, ako práve povedala Timea, osud, ktorého priazeň je najmä vecou náhody.

     Timea sa najskôr Liborovmu pozvaniu na kávu bránila, nezdalo sa jej vhodné plytvať Liborovým časom. Presvedčili ju jeho oči, keď prikryl jej prsty zvierajúce kabelku svojou dlaňou.
     "Iba trochu kávy a pár hrejivých slov, prosím," - povedal potichu. "Práve toto jediné teraz veľmi potrebujem." Už nemohla odmietnuť.

     Dve hodiny v spoločnom rozhovore im pripadalo ako niekoľko minút. Timea sa s ním cítila veľmi dobre. Sama pred sebou si to síce nepripúšťala, ale následné pomerne časté Liborove telefonáty vnášali svetlo do jej nie veľmi šťastného života.