Strašne som ju nechcel mať rád. Bola ako neriadená strela, niekedy som sa až bál, čo jej zasa napadne. Nadchla ju kadejaká bohapustá sprostosť. Raz mi priniesol kuriér balík. Obrovský! Bolo v ňom asi milión dekoračných vankúšikov. Normálne sady. Prúžkované, bodkované, tematické k filmom, ktoré som mal rád, nažehlené fotografie, ktoré sa mi páčili a na jednej sérii boli akty jej nahého tela. Napísala mi k tomu aj lístok, že sa jej chcelo šiť vankúše. Tak šila.

Časom som si zvykol. Vždy si vymyslela niečo, len aby oddialila prácu. Písala. Rada, pekne a za peniaze. Ale bola lenivá robiť viac, lebo nechcela, aby to celé upadlo do stereotypu.
Rada telefonovala. Ja nie. Tak mi nechávala správy v odkazovke. Napríklad: „Zlato, nebudem k mání tento týždeň, idem do Fínska.“
Keď som jej písal, prečo ide do Fínska, odpísala, že preto, lebo tam ešte nebola. A hotovo.

Po štyroch rokoch som už nemal silu s ňou bojovať, tak som si ju vzal.

Neznášala malé mestá, dediny, prírodu a leto. Bolo ťažké nájsť pozemok, na ktorom by sa dal postaviť dom, ktorý by vyhovoval týmto požiadavkám, lebo ja zas nemám rád veľké mestá a s prírodou si celkom rozumiem. Tak sme stavali kúsok od Bratislavy. Je to jediný človek, ktorého poznám, ktorý Bratislavu zbožňuje. Cítila sa dobre v ruchu, smogu a svojej anonymite.

Keď sme ten pozemok kúpili, vytiahla na mňa architektonický plán. Urobila si ho už niekedy v puberte. Vraj presne takto chce, aby náš dom vyzeral. A mali sme ho postaviť my dvaja a nikto iný. Keď som sa jej snažil vysvetliť, že nikto z nás nie je architekt, murár ani krytinár, nechápavo sa na mňa dívala a mykla ramenami, že na tom nič nie je. Nakoniec súhlasila s tým, aby plány vypracoval naozajstný architekt a aby sme zamestnali aspoň stavbyvedúceho. Keď sme postavili prvú stenu, urobila kolaudáciu. Zavolala všetkých našich priateľov a na našom rozostavanom dome urobila žúr pod holým nebom. Lebo jej sa to tak páčilo.

Po dvoch rokoch sme dostavali. Bol to pekný dom. A ja som koniec koncov rád, že som ju nechal žiť vo svojom malom svete, v ktorom dvaja ľudia dokážu postaviť dom, lebo s každou položenou tehlou ma mala radšej. Bolo pekné sa na ňu dívať. Keď sa šmýkala v chlpatých ponožkách po nových podlahách, keď vešala šialene zelené závesy, keď sekala kusy mäsa a skladala ich do mrazničky... stále na ňu bolo treba dávať pozor. Aby sa pri šmýkaní neudrela, aby nespadla zo stoličky, keď vešia závesy, aby si neodťala prst... Ale robil som to rád, lebo ona robila všetko ostatné a tiež rada.

„Už som hotová,“ zakričala na mňa z terasy. Sadila bylinky do malých farebných črepníkov, ktoré predtým pomaľovala. A ja som musel prísť s dvoma igelitovými vreckami a nasadiť jej ich na ruky, aby tú kopu hliny nerozniesla po celom dome. V živote by mi niečo také nenapadlo.
„Čo je v ktorom kvetináči?“
„Neviem, uvidíme, keď to narastie. Pomiešali sa mi,“ mykla plecom a usmiala sa.

Večer sme ležali na gauči, pozerali film a že ju nebaví som vedel podľa toho, ako sa ku mne túlila. Keď ju film bavil, nemohol som sa ani spýtať, či si nedá čaj, lebo ma okríkla, že pozerá. A keď ju nebavil, chcela sa milovať. Väčšinou sme sa teda pri filmoch milovali, lebo som časom zistil, že vyberá naschvál zlé snímky. Bola to asi zvláštna forma úchylky. Milovať sa pri filmoch.

Vstával som neskoro a chodil som spať skoro. Keď som zaspával, ešte bola hore a keď som vstal, už mala navarené a ležala pri mne, lebo mi stále dookola opakovala, že pre partnerský vzťah je dôležité, čo uvidíte ako prvé pri prebudení. Ona videla moju spokojnú spiacu tvár a ja jej spokojnú nespiacu tvár. A boli sme si kvit.

„Dobré ránko,“ zašepkala.
„Dobré.“
„Prečo šepkáš?“
„Lebo aj ty,“ bol som ešte zmätený.
Rozosmiala sa, podala mi vytlačenú mangovu šťavu a jej hlava zmizla pod mojim paplónom. „Čo to... ó!“ prekvapene a spokojne som vzdychol. Keď skončila, sadla si do tureckého sedu a dívala sa na mňa. „Čím som si to zaslúžil?“
„Našla som svoj starý denník. Keď sme spolu začali chodiť, raz si mi povedal, že neraňajkuješ, že k raňajkám chceš len fajku, džús a cigu. A ja ťa naozaj veľmi ľúbim, ale skús si tu zapáliť a zabijem ťa,“ usmiala sa ako joker a kývla hlavou smerom k terase.

Tam bývala najradšej. Sedela na záhradnej hojdačke pod dekou, sŕkala kávu, fajčila a ťukala do počítača svoje poviedky. To bol najčastejší úkaz, pri ktorom som ju vídal. Vedel som, že keď má slinu, nesmiem povedať ani slovo, lebo sa zasekne, nedopíše to a potom bude nervózna. Ale občas som si myslel, že iba chce, aby som si to nahováral, lebo v skutočnosti vie, že ja rád mlčím.

Aj teraz tam tak sedela, sadol som si vedľa do kresla, zapálil som si cigaretu a cítil som sa ako doma. Dávno som taký pocit nemal.

„Píšem knižku,“ postavila počítač vedľa seba a objala si pokrčené kolená.
„Akú?“ prekvapene som vyfúkol dym.
„O nás,“ odpila si z kávy.
„O tom, ako mi nedovolíš nikdy nič uvariť?“
„Aj o tom.“
„O tom, ako chceš, aby sme to robili pri filmoch?“
„Aj o tom.“
„O tom, ako nosíš domov konáre stromov, lebo z listov vyrábaš kvety, čo je úplne čudný oxymoron?“
„Aj o tom.“
„A o čom ešte?“ uškŕňal som sa.
„O tom, ako si postavil stenu a zasadil ženu,“ povedala a keď som sa na ňu pri tom pozeral, trochu ma pichlo pri srdci, lebo som si zrazu začal uvedomovať, že to, čo robím, nie je správne, je to iba pohodlné.

Na ďalší týždeň som si z domu priniesol svoje dve mačky. Mám ich už dlho a chýbali mi. Soňa mačky miluje a myslím, že aj mňa miluje hlavne preto, že ich mám rád. Dokázala sa s nimi maznať hodiny a ja som sa na to zasa dokázal hodiny pozerať.

Raz večer, keď sa jej Mia schúlila na bruchu a Soňa jej dlaňou jemne prechádzala po kožuchu, pozrela sa na mňa a spýtala sa, aké meno by som chcel, keby to bol chlapec.
„Ty si tehotná?“ skoro som sa udusil pistáciou.
„Nie som, ale už by som chcela byť,“ usmiala sa.
„Nie je na to ešte skoro?“
„Skoro? Máme dom a obaja pracujeme z neho, máme stály príjem, sme zdraví a sme manželia,“ prekvapene si sadla a položila mačku vedľa seba. Tá urazene odkráčala.
„Ale ešte by sme mohli chvíľu počkať, nie?“
„A počkať na čo?“
„Na správnejší moment.“
„Aha,“ prikývla, vyšla na terasu, sadla si na hojdačku a už nikdy sa k tejto téme nevrátila. Každé ráno zodpovedne prehĺtala antikoncepčné pilulky a keď som to občas zahliadol, videl som, ako ich prevaľuje medzi prstami a smutne sa na ne díva.

Nemávali sme pred sebou tajnosti. Písala si denníky od strednej školy, lebo tvrdila, že v nich hľadá inšpiráciu pre neskoršiu tvorbu. Zapisovala si všetko. Veci, čo sa cez deň diali, jej domnienky, dohady, sny, freudeovské analýzy jej snov, recepty, všetko. Mávala ich na poličke s knihami a nikdy mi nezakázala si ich prečítať. Ani nepovolila, no keď ich tam tak mala, myslel som si, že  je to nejaký znak toho, že teda smiem.

Keď odišla na víkend na stretávku z výšky so svojimi priateľmi, ostal som v tom veľkom dome sám. Samotu mám rád, ale teraz bola príliš hlučná. Sadol som si na posteľ a listoval v jej denníkoch. Veľa som sa nasmial. Potom som prišiel k jednému z čias, keď sme sa zoznámili.

Spoznala som super chlapa. Volá sa René a je fotograf. Chodil na umeleckú! To je super, nikdy som nemala frajera z umeleckej. Ale chcela som. Výtvarníka. S dredami a kérkami a veľkými výkresmi pod pazuchou. Nemá dredy. Ani kérky. A výkresy tiež nemá. Ale je výtvarník. Môj! A má tvár ako môj chlpatý Albert. Albert je moja plyšová žaba, keby som toto čítala o sto rokov a nemohla si spomenúť. Veľa sme si písali, lebo on nerád rozpráva. Včera mi napísal, že ma nikdy nebude ľúbiť, lebo to už nevie. Mykla som plecom, že ma to akože nezaujíma, ale v skutočnosti ma to zaujíma, lebo by som chcela, aby ma ľúbil, lebo je super. On ma asi neľúbi len preto, že ma nepozná. A keď to nevie, no tak ho to naučím.
Horí mi štrúdľa, do riti!

Čítal som to a striedavo sa smial a vzdychal smútkom. Tak ona sa pred šiestimi rokmi rozhodla, že ju budem milovať. A ja som sa v rovnakom čase rozhodol, že nie. A ona šesť rokov čaká, že sa to zmení. Keď sa po víkende vrátila, spokojná , šťastná a s opicou ako svet, spala. V hosťovskej izbe. Vraj aby ma nerušila pri práci.

Vtedy som si uvedomil, že som ju nikdy nevidel spať. Mala problémy so spánkom odmalička, spávala najradšej na jeseň a v zime a hlavne sama. Vadili jej iní ľudia v miestnosti. Keď som sa jej pýtal prečo, povedala, že v spánku je bezbranná a to dokáže prezentovať iba pri niekom, pri kom cíti, že ju ľúbi.

Keď sa zobudila, sadla si na terasu a porozprávala mi všetky zážitky z chaty.
„Soňa, kde spávaš?“ spýtal som sa, lebo mi pomaly začali dochádzať súvislosti.
„Prosím?“
„V noci, keď zaspím. Kde spávaš?“
Zadívala sa do zeme, pritiahla si kolená pod bradu a prikryla sa dekou. Bola jej zima. Vždy jej je zima, keď ju niekto tlačí do kúta.
„Do siedmej v hosťovskej. Potom sa presuniem k tebe,“ povedala potichu a s výčitkou v tvári.
Zhlboka som vzdychol, mal som v krku zemiak a najviac nefér na tom bolo, že ona sa cítila zle, pričom to nebola jej chyba.
„Nikdy si pri mne nezaspala?“
„Nie...“
„Prečo?“
„Lebo ma neľúbiš,“ povedala a zahryzla si do spodnej pery. Videl som, ako chce, aby som jej to vyvrátil, ako čaká, že poviem, že je to hlúposť, že si to iba nahovára a že keby som ju neľúbil, nestaviam s ňou dom a nevezmem si ju. Ale ja som nepovedal nič. Mlčal som, fajčil a díval sa na kvetináče s bylinkami, z ktorých začali pomaly rašiť jej kuchynské potreby.

O dva roky sme sa rozviedli. Lebo začala mlčať. Nerozprávala. Nešmýkala sa v ponožkách po dome, nesadila bylinky, nešila vankúše. Dom sme predali mladej rodine, ktorú keď Soňa uvidela, široko sa usmiala. Podávala ruku šťastnému páru a pohľadom nežne hladkala veľké guľaté bruško mladej ženy.
„Tento dom sme postavili pre vás,“ bolo jediné, čo tým dvom povedala, sadla do auta a odišla.

Po rozvode sa presťahovala do Bratislavy. Rozdelili sme si peniaze a mačky. Ja som sa presťahoval naspäť k našim a díval sa, ako sa mi tá posledná mačka, ktorá mi ostala, vzďaľuje. Neobšmietala sa mi okolo členkov, nespávala so mnou na posteli, nakoniec už ani nechodila do mojej izby. Ležala na gauči a apaticky sledovala reklamy.

Po pár mesiacoch som musel ísť pracovne do Bratislavy. Prechádzal som sa mestom a vo výklade Pantha rei som zočil ružovo bielu hrubú knihu s mojou druhou mačkou na obale, ako zabára drápy do malej bielej myši.

Bestseller Soni Romanovej – Zbúraj stenu a znič ženu