Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenul na niečo, čo by sa dalo za zamestnanie označiť, ale podarilo sa. V živote som bol naozaj zamestnaný len pár mesiacov - ako hudobný režisér vo vydavateľstve OPUS. Po tom, čo som odmietol nahrávať popredných umelcov typu Stanislav Pánis (áno, ten), som dal výpoveď. Ešte predtým som síce pracoval popri škole ako režisér v rozhlase, odtiaľ ma však po výsluchu na Februárke a následnom označení za sionistického agenta vyhodili. Úplne prvé džoby som však mal oveľa mladší, ešte počas konzervatoriálneho štúdia. Ak pominiem občasné hranie v bare, tak by som mohol za prvý džob považovať redukciu Moyzesových "Tancov z Pohronia", ktorú som urobil pre potreby kúpeľného orchestra košickej filharmónie. Veľmi dobrý vzťah s týmto orchestrom, ktorý vtedy, v roku 1974 začal, trvá dodnes. V tom istom čase som ale dostal džob, ktorý bol oveľa atraktívnejší, takže mu udeľujem prvenstvo. Bolo to takto:

Popri klavíri a skladbe som sa, už neviem presne prečo, rozhodol študovať aj bicie nástroje. Učil ma pán Brunári, tympanista z opery. Bicie ma nadchli a v učebni číslo 4 na Leninovej ulici 93 som strávil dlhé hodiny trieskaním do rôznych predmetov. Asi som robil nejaké pokroky, pretože mi jedného dňa pán Brunári navrhol, že ma vezme do orchestra na predstavenie. Iste si neviete predstaviť, čo takýto návrh pre pätnásťročného fafrnka, posadnutého zvukom orchestra, znamená, ale pre mňa sa otvorili brány nebeské. Vstup do orchestra bol pre mňa mystériom približne takým vzrušujúcim ako objavovanie najtajomnejších zákutí opačného pohlavia, ktoré zhodou okolností prebiehalo v tom istom období.

Keďže to nie je práve každodenná udalosť, posadiť do orchestra nehrajúceho člena, začali sme s ľahším žánrom a tolerantným dirigentom. Čardášová princezná bola v Košiciach vždy veľkým šlágrom a zaručeným magnetom pre publikum. S účinkujúcimi to bolo trošku inak, pretože práve hrali asi 850. reprízu a boli z toho aj patrične otrávení. Najprv som si nijako nevedel vysvetliť zvláštny šum, ktorý vychádzal z orchestra vždy, keď mal pauzu a herci na scéne textovali. Keď som sa pozornejšie započúval, pochopil som - celý orchester recitoval texty spolu s hercami, pretože ich poznali naspamäť. Asi v polovici prvého dejstva pán Brunári opatrne vstal od tympanov a pošepol mi, že ideme von. Nechápal som, ale nasledoval som ho. Vyšli sme z orchestriska, prešli cez spleť chodbičiek v podzemí divadla a vynorili sa pri bočnom vchode. „Kam ideme?“ opýtal som sa. „Nepýtaj sa a poď,“ zavelil pán Brunári, rezkým krokom vyšiel z divadla, prešiel cez ulicu a vošiel do Leša. Do krčmy. Objednal dve pivá, sadol si k stolu, ukázal na prázdnu stoličku a neprestával si čosi šomrať pod nosom. Bolo toho na mňa priveľa. Sedím v orchestri, takmer hrám a ešte som aj na pive s profesorom. Vôbec sme sa nerozprávali, vypili sme pivo (pán Brunári šomrúc, ja ohúrený a mlčky) a absolvovali celú cestu naspäť. Vkradli sme sa do orchestriska, pán Brunári si sadol na miesto, zobral paličky a udrel. Vtedy som pochopil aj jeho šomranie - počítal pauzy.

Uplynulo niekoľko týždňov a neskutočné sa stalo pravdou. Pán Brunári mal nejaký kšeft s dychovkou, potreboval záskok do divadla a požiadal mňa! Bol som vo vytržení, ale mal som aj hrozný strach. Žiadna skúsenosť, žiadna skúška, rovno hrať - to nebola maličkosť. Obliekol som si čierne sako a motýlika, nohavice za tympanmi nevidno, a roztrasený som sa vybral do divadla. Orchestráci si ma zvedavo prezerali, keď som si neskutočne hrdo začal rozbaľovať paličky, pretože som bol naozaj úplné ucho. A okamžite som to potvrdil. Otvoril som noty a oblial ma studený pot. Storočné vydanie, hrané niekoľkými generáciami hudobníkov, zoškrtané pestrofarebnými škrtmi, každý iný... a ja som netušil, ktorá verzia je platná. Začali sme hrať a asi po minúte som sa beznádejne stratil. Bol som bezradný. Asi som zmeškal nejaký nástup, lebo dirigent sa spýtavo pozrel mojím smerom. Znervóznel som ešte viacej. Začali sa mi triasť nohy, čo nebolo dobre, pretože som uvoľnil záklopku na pedáli a ten vyletel s neskutočným rachotom. Samozrejme, uprostred úplného ticha. Chcel som sa stratiť, ale nebolo kam. Mal som pocit, že celé divadlo, ba dokonca celé Košice sa na mňa dívajú a všetci vedia, že hrám po prvý raz v orchestri a že to neviem. Začalo ďalšie hudobné číslo, všetci hrali, len ja som netušil, čo sa hrá. V zúfalstve som sa naklonil ponad tympany k lesným rohom, ktoré sedeli predo mnou a spýtal som sa „Kde sme?“ dúfajúc, že sa jeden z kolegov zmiluje a povie mi číslo taktu, ktorý práve hráme. Všetci štyria sa ku mne otočili a prvý hornista, so širokým úsmevom na tvári, vychutnávajúc každú slabiku, oznámil: „V divadle!“