Stmieva sa. Blúdiš ulicami a pozeráš na lístok s jej adresou. Nedala ti ju ona, opísal si ju z telefónneho zoznamu. Nečaká tvoju návštevu, lenže ty už niekoľko mesiacov túžiš stretnúť sa s ňou.

     Konečne stojíš pred vchodom do činžiaku, v ktorom býva. Prechádzaš pohľadom po menách na zvončekoch. Na treťom zvončeku od konca prečítaš jej meno. Nezazvoníš. Nechceš, aby sa spýtala: "Prosím, kto je tam?" Čakáš, kým niekto vyjde von a poza jeho chrbát prekĺzneš dovnútra. Vystupuješ po schodoch, čítaš mená na dverách. Na štvrtom poschodí pristúpiš ku tretím dverám. Sú vedľa schodiska, po ktorom chceš pokračovať vyššie. No keď tvoje oči prečítajú jej meno na dverách, rozbúši sa ti srdce a chvíľu stojíš bez pohnutia. Pohľadom by si rád nazrel za dvere. Netušíš, či je vôbec doma. A ak áno, čo práve robí v tejto chvíli.

     Váhavo sa posadíš na druhý schod a nohy si vystrieš na jej rohožku. Rozhoduješ sa, čo ďalej. Zo zamyslenia ťa vytrhne pohyb výťahu, zľakneš sa a nechtiac trochu kopneš nohou do jej dverí. Čakáš, čo sa bude diať ďalej. Predstavíš si, ako otvorí dvere a prekvapene na teba pozrie.

     No nedeje sa nič. Iba o poschodie vyššie sa otvoria dvere a znovu zabuchnú. Niečie kroky sa rozbehnú dolu schodiskom. Otočíš hlavu a pozrieš na chlapca s odpadkovým košom v rukách. Zastane a pozrie na teba.
     "Čakáte niekoho," - spýta sa a pozoruje ťa s vážnou tvárou.
     "Áno, čakám," - odpovieš a hlavou ukážeš na jej dvere.
     "Aha," - povie a rozbehne sa ďalej.
     O chvíľu sa vracia späť a mlčky prechádza okolo teba. Nakoniec, akoby sa nad tebou zľutoval, nadýchne sa a povie:
     "Dnes je štvrtok, to chodieva cvičiť. Skoro vždy. Myslím, že aj dnes išla, videl som ju s batohom na pleci, keď som hral s chalanmi futbal. Niekedy ju vidím z okna, keď sa vracia domov. To bude asi tak za pol hodiny. Väčšinou sa v tom čase začína v televízii nejaký film."
     "Ďakujem, že si mi to povedal. Počkám tu na ňu."
     "Tak ahoj," - povie spontánne chlapča a pokračuje hore po schodoch.

     Sedíš ďalej na svojom schode a chvíľami pozeráš na hodinky. S ubiehajúcimi minútami rozmýšľaš, ako asi zareaguje, keď ťa uvidí. Polhodinka ubehla veľmi rýchlo a tebe začína znovu rýchlejšie búšiť srdce pri každom otvorení a zabuchnutí vchodových dverí. Väčšinou idú všetci výťahom, takže ťa nikto nevidí, nikto nespovedá. Jej susedia akoby sa dnes tiež rozhodli zostať buď mimo bytu alebo za jeho dverami.

     Znovu sa otvorí vchod a skôr, než sa znovu zabuchne začuješ klopot opätkov ženských topánok. Kroky sa nezastavia pri výťahu, výťah sa nerozbehne smerom dolu, aby jej bol k dispozícii. Uvedomuješ si niečo, na čo si už dávno zabudol. Ona má strach z výťahov ... a z uzavretých priestorov. Nervózne sa pomrvíš, no nevstaneš. Ešte sedem schodov, kým ťa zahliadne. Šesť ... päť ... štyri ... tri ... dva ... jeden ...

     "Ahoj," - povieš skôr, než stihne urobiť akékoľvek gesto, skôr, než na jej tvár dosadne nejaký výraz. Zastane a stíchne klopot jej opätkov. Sleduješ jej pohľad a cítiš, ako prechádza očami z tvojich nôh na jej rohožke vyššie, k tvojim rukám, položeným na stehnách. A ešte vyššie, na tvoju hruď, krk, na ktorom zaregistruje tvoj zrýchlený pulz a konečne ... Konečne cítiš jej pohľad na svojej tvári, jej oči, hľadiace do tých tvojich... A túžiš iba po jedinom - aby sa zastavil čas, aby ste takto zostali navždy. Bez pohnutia, iba hľadieť do jej očí a vnímať jej opätovaný pohľad.
     

Predchádzajúce:                                                     Štipka poézie:

- Životné princípy a boj za ne                                    - Neznámej láske
- Kúsok zo mňa (I.)                                                  - Nádych noci
- Kúsok zo mňa (II.)                                                 - Jedno z vyznaní
- Vnímanie                                                              - V behu dní
- Krehkosť pavučín (I.)                                            
- Krehkosť pavučín (II.)                                            
- Krehkosť pavučín (III.)