Ako mám teraz hľadieť na hviezdy? Ako mám čeliť svetu a radovať sa z neho? Ako mám stáť s hlavou vysoko zdvihnutou a nemyslieť na desivú udalosť dnešného dňa?


Prišla som o priateľa. Teda, priateľku. Už nikdy ku mne s ladnosťou elfov nepribehne, keď otvorím dvere domu čakajúc niečo chrumkavo skvelé. Už nikdy sa mi svojím úžasne jemným kožúškom neobtrie okolo nohy snažiac sa upútať moju pozornosť. Už nikdy mi neskočí do lona ticho pradúc svoj klasický song. Už nikdy na mňa nehodí ten svoj nenapodobiteľný pohľad plný lásky a porozumenia.
Je koniec. Koniec jej dní. Zomrela a s ňou zomrela časť mňa. Niekto si povie, prečo robiť také haló okolo malej chlpatej guľôčky, no musím sa priznať, že hoci jej to trvalo dlho, získala si moje srdce. Stala sa mojím najväčším dôverníkom a teraz... Teraz je preč. Naveky.

A tak chcem jej aspoň takto vzdať hold. Môjmu malému milovanému mačiatku. Jej srsť bola ako najtemnejšia noc, hebká ako páperie a strapatá sťa moje vlasy zarána. Jediným pohľadom si vedela získať srdcia ľudí a milým mrnčaním dopĺňala do dokonalosti symfóniu každodenných popoludní.

Mávaj sa krásne Pascal...

...yours Niniel...