Bol piatok poobede. Najkrajší čas v týždni, kedy už nie som v práci a víkend mám pred sebou. Ležala som na posteli a rekapitulovala predošlí deň bez vstupu akýchkoľvek ďalších udalostí, čo sa už dávno nestalo.

Len tak ležať a premýšľať. To mi nerobí dobre. Skonštatovala som prísne. Poznám sa. Ale aj tak v tom pokračujem. Mám pocit, akoby som nasilu začala písať druhú kapitolu môjho života, vedome uzavrela tú prvú a práve tá prvá sa tajne otvárala ako rana, keď sa nepozerám. Mohlo to medzi nami ostať také jednoduché ako doteraz. No čo s tým? Výrok hodný Boha. Ako naložiť s touto informáciu? Neviem, čo bolo a čo malo byť jednoduché. A ako to bolo doteraz, keď to nebolo? Au. Rozmýšľať bolí. Au. Ale to asi len mňa, čo nepochádzam ani Marsu ani z Venuše, no z Pluta. Chúďa aj to Pluto už neplatí. O chvíľu z tohto sveta vyškrtnú aj moju postavu. Prosím môj rodný vesmír nech mi zošle znamenie. Nejakú veľmi múdru vec, ktorá ma privedie k tomu, aby som sa mohla zaradiť medzi ostatných "normálnych".

Vtom mi zazvonil mobil. Michal. Prerušil môj myšlienkový vodotrysk.

„Haló,“ zdvihla som telefón.

„Už dávno som nepočul niekoho, kto sa do telefónu ozýva haló,“ cítila som, ako sa usmial.

„Na Plute sa určite ani inak zdvihnúť telefón nedá. Ak by si povedal niečo iné, hneď by ťa vypípali.“

„Nerozumiem. Čo s tým má Pluto?“ príjemne mi zachrapčalo z mobilu.

„Nemusíš rozumieť ničomu. Ty si odinakiaľ.“

„No dobre, zatiaľ nehovorím touto rečou. Ale to by som musel presedieť pár hodín v tvojej hlave, aby som nadviazal na tú čudnú myšlienkovú reťaz. Poďme na kávu a koláč!“

„Ále... mne sa nechce. Ja už piatkujem tak nejako vo vertikálnej polohe.“

„Vstávaj! Na permanentne vertikálnu polohu majú právo len mŕtvi a to ty zatiaľ nie si.“

„Tak teda dobre. Daj mi pár minút nech sa pozviecham.“

„Počkám ťa pred domom...“ takmer zaspieval.

Keď som sa odhodlala dať do horizontálnej polohy a nahádzať na seba pár zvrškov, opustiť byt už nebolo také zložité, ako sa na prvý pocit zdalo.

Zašli sme do kaviarne, kde často nechodievam, pretože spoza skla ma ohrozovalo nebezpečenstvo – široký výber zákuskov rôznych farieb. A keď na mňa príde slabšia chvíľa, čo chodí často, najviac si to odskáče môj žalúdok, lebo slabá chvíľka nepozná mieru. Objednali sme si kávu, Michal mal jasno aj vo výbere koláča, no ja som sa krútila z jednej strany na druhú a očami hypnotizovala zákusky. Ostalo mi päť favoritov, čo si v mojom prípade vyžadovalo časovo náročné zváženie a hlbokú pitvu, ak si nemám vziať všetkých päť. Ostala som v rozpakoch. Je zvláštne, že aj výber jedla vás vie niekedy vykoľajiť.

„Ty si v kľude vyber, ja pôjdem nájsť nejaké miesto na sedenie,“ súcitne na mňa pozrel Michal.

„Hneď som pri tebe. No... hneď, ako si vyberiem.“

Napokon som to zvládla . Dokonca aj preniesť k stolu sa mi to podarilo bez úrazu a toho, aby následne všetci na mňa hľadeli. Neviem, či deravé ruky sú dedičná predispozícia alebo sa to nadobúda vývinom.

Požívaním zákuska v kombinácii s kávou som konečne nadobúdala psychickú stabilitu a začala som rozprávať, rozprávať o všetkom a ničom, ako ja zvyknem. Až kým som nezbadala Henryho sediaceho pri vedľajšom stole.

To snáď nie! Ten je všade. Milión krát naklonovaný. Akoto, že som si ho skôr nevšimla? Vzala by som nohy na plecia a utekala kadeľahšie.

Sedel otočený chrbtom, pomerne blízko nás. Automaticky som stíšila hlasitosť a spomalila tok slov. Snažila som sa o to čo najnenápadnejšie, pretože na mne hneď zbadať, že som mimo. Pocit strácania sa vo vlastných vetách nie je priam najideálnejší. Úplne som prestala rozmýšľať a vypadla mi pointa. Pravdepodobne som pôsobila ako slovný šalát. Nastal čas stočiť tému.

„Aký je ten tvoj koláč?“ chcela som dať priestor aj spolusediacemu, ktorý ma zatiaľ len trpezlivo počúval.

„Dobrý. Išiel som na istotu. A ako tak pozerám, dobre som spravil, lebo ty ten svoj kruto drvíš vidličkou už nejaký ten čas. Chceš ochutnať?

„Nie, ďakujem, akosi som stratila chuť.“

„ Divný jav u teba.“

„Chceš povedať, že som pažravá?“

„Nie, nie, to v žiadnom prípade,“ usmieval sa a bránil sa rukami.

„Ešteže tak,“ pohrozila som mu zo srandy dezertnou vidličkou.

Pri vedľajšom stole Henry zrazu prudko vstal, ostal otočený chrbtom, zozbieral svoje veci z dvoch stoličiek a bez jediného pohľadu na mňa, na náš stôl, hoci len našim smerom, rázne odkráčal preč. Ostala po ňom len nedopitá šálka kávy. Ja som si konečne mohla v pokoji vychutnať môj koláč. Alebo aspoň to, čo z neho ostalo.