predchádzajúce časti







Táňa mala návštevu. Jožovi to bolo jasné hneď,lebo ho nikto nepočul zvoniť,ani kričať. A tak sa vyzul a šiel do svojej izby pre cdečka čo zabudli. Už bol na schodišti,keď začul svoje meno. Pochopil,že reč je o ňom a tak sa na chvíľu započúval.

- "Chcete si ho nechať? Táňa, máš ty rozum? Živiť ďalšie dieťa? Ako to finančne zvládnete? Ja sa ti divím. Je to len decko alkoholikov, nikdy nevieš,čo vyrastie z neho." - niesli sa k nemu slová vypovedané ženským hlasom,ktorý nevedel identifikovať.
- "Ale Iveta, vôbec tomu nerozumieš. Jožo je slušný chlapec,ktorý si v živote veľs dobrého neužil. Je to dobrý kamarát môjho syna. A finančnú situáciu tejto rodiny radšej nechaj tak. Keď nebudeme mať,prídem si za tebou požičať" - smiala sa Táňa aby zakryla svoje rozhorčenie.
- "Jááj..veď hej.. Muž drel dlhé roky v Amerike, potom si si osvojila americkú sirotu..A potom ešte Romanova sestra.. To sa muselo dediť..čo?.." - Iveta bola nepríjemná,ale sama si to neuvedomovala. - "Ale mala si tie prachy minúť inak a nie na cudzie decko." - uzavrela to rázne a v Táni vzkypela žlč. Preto obrátila svoju pozornosť na Pavlínku.
- "Aj ty si to myslíš?" - Pavlínka práve ochutnávala koláč,čo mala Táňa na stole vediac,že nemá zmysel Ivete odporovať. Ale,keď sa už dosstala k slovu,tak vyjadrila svoj nesúhlasný názor.
- "Nie Táni. Poznáme ťa. Prijala by si akúkoľvek sirotu. Pretože si taká. Máš dobré srdiečko. Iné,ako Iveta." - Pavlína pozrela na svoju priateľku,ktorá sedela očervenená v kresle. - "Ale to neznamená,že Iveta nemá tiež svoju pravdu. A prestaňte,sme priateľky,tak sa akceptujme. Prosím.." - Pavlínka bola bezradná.
- "Veď jasne,ale.. V jej stave si mala zobrať do starostlivosti radšej túlavú mačku,ako chlapca v puberte,ktorý isto začne chlastať tak,ako jeho rodičia.. Spomenieš slová,keď budeš riešiť ďalšie problémy navyše.." - Iveta si strčila do pusy kúsok koláča ako znak,že viac na túto tému nemieni diskutovať.

Táni odľahlo,ale v tom počula buchnúť dvere. Pozrela sa na chodbu,tam nikto. Pozrela sa von oknom a zahliadla Joža vybiehať z bráničky. "Hádam to len nepočul" - pomyslela si v duchu a prepadla ju zvláštna predtucha.