poznáte ten pocit keď sa rozplačete a zrazu sa bolesť roztopí vo vašich slzách a ako ich vyroníte, zmení sa v nekonečnú katarziu? nie je to pes. je to strach. a hanba. prešiel som do svojej izby a rozreval sa. nedokázal som však svoj plač úplne odbremeniť. dávno už nerevem každodenne a akoby môj organizmus už nebol schopný plač úplne uvolniť, stále som sa zasekával a zvíjal sa v kŕčoch. spomenul som si na broňa, tá analógia je perfektná, keď sa nad tým tak zamyslím. hoci on sa vtedy kŕčovito rehotal po vodke s redbullom, no smiech to od plaču zas tak ďaleko nemá. je to vlastne opak toho druhého a pritom stále to isté. to je ako keď máte jednu priamku s dvoma krajnými bodmi, a keď ju spojíte do kruhu, tie dva body budú na jednom mieste. zvíjal som sa vo výbuchoch plaču. chcel som plakať, lebo som videl nezmyselnosť všetkého ostatného. myslel som napríklad na to že sa vypíšem. a potom som sa rozreval lebo som uvidel nezmyselnosť akéhokoľvek písania. ak neviete povedať všetko, neviete povedať nič. a tak je aj toto moje rozprávanie o ničom. a potom som si vyfúkal nos do predposlednej papierovej vreckovky ktorú som mal pri sebe. z nosa mi začala tiecť krv. prudko. rýchlo som si sopľavú vreckovku zatlačil na nosnú dierku a jednou rukou vyšmátral tú poslednú vreckovku. ľahol som si priečne na posteľ s hlavou naklonenou nahor. slzy my začali schnúť na perách rovnako ako krv. tiekla mi husto do hltana. mohol som jej vypiť aj liter. keď krvácanie ako-tak prestalo, sadol som si za počítač a do nosa strčil tampóny našúľané z posledného kusu papierovej vreckovky. doteraz som mal ešte krv na perách, ale pred chvíľou som odbehol do kúpeľne aby som ju zmyl. ale nos mi znovu začal trocha krvácať. kurva, pomyslel som si. ale už je to v poriadku. dúfam, že ráno nebudem mať z toľkej krvi v žalúdku hnačku. hm...