Ráno sme vstali okolo deviatej. Naplánovali sme si 17 kilometrový pochod tajgou. Každý z nás síce niesol cca 15 kg bágl, ale terén je viac-menej rovinka. Žiadne kopce, iba ak malé terénne vlknky, čo ani nestojí za reč.

Teraz je asi na mieste spomenúť jednu dôležitú vec, ktorá nám možno zachránila život (nepreháňam). Ešte prvý večer v Kuganavoloku nám ten moskovčan povedal, že keď sa prisťahoval, tak nechápal, prečo všade okolo sú olámané vetvičky na stromoch. Až po čase si všimol, že to domáci používajú na oháňanie sa a takto plašia hmyz. Táto rada sa ukázala ako veľmi cenná. Asi prvý som ju využil ja.

Hneď po raňajkách sme zbalili stany a chceli sme sa vybrať na cestu. Večer Honzovi a Hele šéfová z ekologického tábora ukazovala, kde začína náš chodníček tajgou. Veľa-krát nám hovorila aká je to krásna prechádzka a že to chodia s deťmi. Pre istotu sme využili rady miestnych a dobrý ruský mužík nás na cestičku naviedol. Asi by nebolo príliš múdre hneď pri prvej príležitosti sa v tajge stratiť a nechať sa zožrať medveďom.

Vyrazili sme do lesa. Chodníček bol síce úzky, ale viditeľný a my sme sa tešili z primárnej prírody. Všade okolo nás bol nádherný nikým neporušený les. Každé dva kilometre sme videli drevený stĺpik s označením vzdialenosti, ktorú sme ušli. No neišli sme sami. Komáre a i iný hmyz sa k nám pridal a neustále dobiedzal. Na rad prišli repelenty. Ale tie pomáhali len čiastočne. Hmyz stále bzučal a nalietaval. V tej chvíli som si spomenul na večernú historku o vetvičkách a jednu som si utrhol. Začal som mávať, po chvíli sa ten pohyb stal automatický a len čas od času som striedal ruku, ktorou som sa oháňal.

Postupne nás to začalo dosť štvať, všade okolo nás bola nádherná príroda, ale jediné na čo sa dalo sústrediť bolo, ako odohnať ten doterný hmyz. Nijako sa ho nedalo zbaviť. Bzučal, lietal okolo nás a bodal. Začali sme silne tušiť, že pobyt v tajge nie je taký pohodový, ako sme si boli mysleli. Prechádzali sme bažinami, ale bolo to bezpečné. Stredom bola položená lávka. Scenéria bola okúzlujúca.

Asi po deviatich kilometroch sme narazili na stôl s lavicami, očividne miestečko určené na oddych. Rozložili sme sa, oháňali, mazali a striekali repelentom. Niečo málo pojedli a asi po hodinke odpočinku sme sa vybrali ďalej.

Opäť v doprovode komárov a sliep. Bolo to nepríjemné, ale čo sa dalo robiť. Podvečer sme dorazili do Novgudy, kde bolo niekoľko domov (samozrejme drevených, iné v tejto časti Ruska sme ani nevideli). Žili tam dvaja chlapy (v rengers station). Staršiemu mohlo byť okolo štyridsiatky a ten mladší (očividne elév) mal okolo sedemnásť. Boli neskutočne zhovorčivý, toho staršieho som počul vysloviť dokopy asi tri slová. Teda medzi sebou sa sem tam i bavili, ale nás si nevšímali. Mladší bol zhovorčivejší (možno 4 jednoduché vety a pravdepodobne i jedno súvetie).

Spýtali sme sa, či sa môžeme ubytovať v zrube, ktorý tam bol očividne za týmto účelom, ale mladík nám ani nevedel povedať cenu, že zakoľko tam smieme vliezť. Potom nám oznámil nejakú sumu, ktorá sa nam zdala zbytočne vysoká, a tak sme našli miestečko na rozloženie stanov. Vybalili sme variče a urobili sme si večeru. Potom sme sa po skupinkách (Hela s Honzom, ja s Marcelou) vykúpali v riečke. Bola dosť studená, takže to znamelalo, len do nej vliezť, tri tempá tam a tri späť a rýchlo sa osušiť. Hela hľadala nejakú návnadu a Honza si vyrobil zo silonu a palice udicu. Skúšal chvíľu chtať ryby, ale nič neulovil.

Čakal nás ďalší deň, cesta na Kalakundu. Tam sme si chceli užiť prírody, malo to byť len 8km pochodu a potom len malé vychádzky do okolia. Honza sa tam chystal opäť chytať ryby.