Jeden z nás tu nedávno povedal, že neverí, keď ľudia hovoria, že si pamätajú svoje útle detstvo. Ja si pamätám. A pamätám si dosť veľa. Z čias, keď som bola úplne maličká. To znamená rok a pol, dva roky a tak. Je to zvláštne, ale pamätám si. Nie celkom dej, ktorý sa odohrával, ale útržky a hlavne pocity.
   
Vždy si pamätám pocit, alebo chuť. Napríklad, keď sme boli v Bulharsku (ale to som už mala asi 12rokov), tak sme boli na takom mieste, kde kedysi bolo more a teraz sú tam len zvetrané skaly a jedli sme pritom slané tvarohové koláče. Keď si predstavím tie skaly, tak sa mi vybaví chuť tých koláčov.
   
Takže keď som bola úplne maličká, bývala som u starých rodičov. Lebo moji rodičia najprv ešte chodili do školy do Ostravy, ale to si nepamätám, a potom si ma nemohli vziať domov lebo...lebo tak. Takže som mala dve mamy a dvoch otcov. Starej mame som hovorila mami a mame mama a starému otcovi tatko a vlastnému tata. Každý vedel, ktorý je ktorý.
   
A okrem toho, keďže všetci chodili do práce, tak som chodila k jednej tete, ktorej som hovorila teta babka. Tá sa o mňa starala,od dvoch rokov, kým som nezačala chodiť do škôlky. Bývala oproti Domu potravín,a okná sa jej otvárali do ulice. Na prvom poschodí v jednoizbovom byte s kuchyňou, v ktorej bol sporák na drevo s takou rúrkou dookola, na ktorej sušila utierky. A pomáhala som jej trhať fliačky. Ako rezance.
   
V izbe mala posteľ s vysokými čelami, na ktorej boli periny a nad ňou na stene visel taký kobercový obraz. Neviem, čo na ňom bolo. A ešte tam mala starý vyrezávaný kredenc, na ktorom svietilo večné svetlo a v spodnej skrinke mala škatuľu, v ktorej mala uložený hnedý mníšsky habit ako šaty do hrobu. A ešte tam mala fľašu rumu.
   
 S tetou babkou sme chodili kŕmiť holuby a na návštevu k inej tete, ktorá bývala tam, kde je teraz plaváreň. Predtým bol Senný trh , vlastne ten park v ňom ako štvorec obkolesený ulicami. A v jednej z nich bývala tá teta. V pivničnom byte. takže, keď ste sa pozreli do okna, bolo vidieť ľuďom nohy po kolená ako chodia po ulici.
    (vtedy sa Senný trh volal Fučíkovo námestie, alebo park J.Fučíka)
    A teta babka mala priateľa, ktorý mal železnú bradu. Normálne mal vonku na brade takú železnú striebornú ortézu. A mal aj dierku po tracheotómii na hrdle. Ale tá železná brada ma fascinovala. Lebo to mal zranenie z vojny.
  
 Ale najprv som chcela povedať, že si pamätám ako horela Urbanova veža. A to si podľa veľa ľudí nemôžem pamätať, lebo som mala ledva rok a pol. Ibaže by horela dvakrát :)  Ale pamätám si ako hučali húkačky a ako sa odrážali odblesky ohňa na oknách na ulici oproti a (mám zimomriavky, lebo sa bojím ohňa) a že som sa bála.
   
A pamätám si, ako doniesli môjho brata z pôrodnice a dali ho do mojej postieľky a ten pocit krivdy, lebo tá postieľka je moja.(to som mala dva a pol)

a ešte veľa iných vecí, o ktorých chcem písať...len tak, aby si to napríklad mohli prečítať moje deti :)