Poznáme sa dosť dlho a ja darmo hľadám Tvoju tvár. Každý deň sledujem autobusovú zastávku, ktorá zíva prázdnotou.  Nádej mi však ostáva... Viem, že sa schovávaš v krehkej škrupinke svojho bytu. Zahaľuješ sa do jeho ticha. Blúdiš svojimi myšlienkami sem a tam. Častejšie otváraš bránu spomienkam z nedávnej minulosti. S radosťou načieraš do jej útrob, ktoré sú preplnené neuveriteľným množstvom udalostí.  Stále nemáš pocit, akoby si začal žiť odznova.  Citlivo preplietaš prítomnosť s príbehmi, ktoré sú starostlivo uložené v najtajnejších priečinkoch tvojej mysle. Vyberáš ich precízne a jemne servíruješ svojmu okoliu.  Cítiť z nich lásku, nehu a starú dobrú poctivosť. S hrdosťou opisuješ pracovité ruky svojich starkých. Spomínaš na vzácne chvíle, ktoré si strávil s nimi.  V noblesou sedávaš na malom balkóne a oddávaš sa meditácii. Bedlivým okom pozoruješ svet veľkého sídliska. Bojíš sa samoty a predsa sa do nej dobrovoľne ponáraš. Cítiš sa stále neisto.  Chápem ťa. Hľadáš sám seba, svoje skutočné ja. Za omyly sa väčšinou platí krutá daň. Prežil si svoje a mal si dosť času na rekapituláciu.  Túžiš sa znova zapojiť do života, ale predsa len váhaš... Zostal si plachý a tak strašne sám. Každý deň myslím na teba...