Kriminalita

Hoci zdanlivo kriminalita so sociálnou spravodlivosťou priamo nesúvisí — opak je pravdou. Napokon teoretici komunizmu sami tvrdili, že príčinou kriminality je sociálna nespravodlivosť spoločenského zriadenia. Najprv sa pozrime ako to s kriminalitou bolo za socializmu a potom si povedzme prečo.
Komunisti radi poukazujú na to, že za socializmu bola nižšia miera kriminality. Nie je to pravda. Pravdou je, že určité druhy kriminality (násilná trestná činnosť, výtržníctvo, lúpeže, vreckárstvo…) mali minimálne rozmery. Je to preto, že totalitný štát dával polícii maximálne právomoci a chránil ju pred zákonom. Polícia mohla pomerne beztrestne porušovať zákon v prípadoch, kedy išlo o ochranu verejného poriadku, teda napríklad násilné vynútenie priznania a podobne. Polícia a súdnictvo takto mali vysoký zastrašovací potenciál. V totalitnom štáte vždy klesá „okatá“ trestná činnosť na minimum.
V čom naopak bola nevídano rozsiahla kriminalita (a to komunisti nechcú počuť) bola hospodárska trestná činnosť, krádeže a korupcia. Týchto oblastí trestnej činnosti sa totiž zúčastňovala prevažná väčšina obyvateľov aspoň raz za život, spravidla však systematicky (každodenne), čo implikuje, že táto sféra trestnej činnosti bola systémovým dôsledkom komunizmu.
Sociálne spravodlivé spoločenské usporiadanie so sebou prináša určitú logiku v štruktúre toho, čo musíme považovať za trestnú činnosť.
Korupcia je samozrejme pre komunizmus neželaný jav, snáď viac ako v iných systémoch, pretože priamo útočí na rovnosť a sociálnu spravodlivosť. Niekto má viac, ako iní tak, že pomocou úplatku získa zo spoločných zdrojov výhodu. Za socializmu bola korupcia vo všetkom, pretože to bol vlastne jediný spôsob, ako získať nedostatkové zdroje. Uplácalo sa od získania výhodnejšieho miesta v poradovníku na byt, cez umiestnenie dieťaťa na vysokú školu, cez výhody v zdravotnom systéme až po také bežné veci, ako kúpa nedostatkového tovaru.
Tovar bol tak nedostatkový, že korupcia (a hospodárska kriminalita) dosiahli kvalitu paralelného trhu, ktorý mal zväčša charakter naturálnej výmeny, pretože brať peniaze bolo nebezpečné, zato prijať dar vo forme tovaru prakticky bolo ťažko stíhateľné. Takto mäsiar uplácal nedostatkovým mäsom lekárov, či vysokoškolských učiteľov v skúškovom období a podobne. Tieňová ekonomika podľa dobového výskumu Ústavu marxizmu-leninizmu dosahovala 40% legálnej ekonomiky. To je obrovský objem kriminality.
Okrem korupčnej kriminality veľký objem hospodárskej kriminálity tvorili krádeže štátneho majetku. Všetky podniky boli štátne, či už sa tak volali, alebo nie, teda sa to týka aj družstiev. Rozkrádanie výrobného materiálu, výrobných nástrojov, súkromné využívanie strojov, výrobných zariadení a pracovného času  na nelegálnu výrobu — to bola úplne bežná súčasť života v podmienkach nedostatkového trhu. Kto za socializmu vedel niečo vyrobiť, niečo opravovať, ten mal pozičnú výhodu, ktorú spravidla využíval na svoje obohacovanie.
Treba zdôrazniť, že práve z dôvodu toho, aby nevznikali sociálne rozdiely bolo takéto súkromné podnikanie nelegálne, a to logicky. Nie nebola to chyba v systéme, ako dnes radi tvrdia komunisti, ale jeho logické dovedenie do dôsledkov.
Na takéto súkromné podnikanie boli aj tak veľmi obmedzené podmienky na nedostatkovom trhu, preto bolo bežné, že sa materiál a ostatné zdroje kradli tam kde boli - teda vo fabrikách, na poliach atď. Bežný charaktér tohoto podnikania radikálne znížil laťku toho, čo v bežnom ponímaní bolo považované za morálne a čo nie. Ľudia chápali krádež ako normálnu vec, hoci dobre vedeli, že to je krádež. V podstate bola beztrestná, pretože kde niet žalobcu, tam niet ani sudcu. Vedúci pracovníci tolerovali krádeže svojich podriadených, pretože sa na nich priživovali, teda neohlasovali to na polícii už aj preto, že aj policajti, prokurátori a sudcovia systém využívali.
Ďalší okruh masovej kriminality bol spojený s obchodovaním so zahraničným tovarom. Najnedostatkovejší bol tovar z kapitalistickej cudziny, pretože mal lepšiu kvalitu a bol položkovo oveľa bohatší, ako domáci. Vzhľadom na to, že komunistický štát nemal čo ponúknuť na výmenný obchod so zahraničím, kapitalistického tovaru v obchodnej sieti prakticky nebolo, a aj ten čo sa doviezol bol okamžite prerozdelený v rámci vyššie spomínaných mechanizmov. Jediná legálna cesta ako sa dalo dostať k takému tovaru bola cez sieť obchodov Tuzex, čo bol hlavný obchod, ktorý spotrebný tovar nakupoval v zahraničí. Vtip však bol v tom, že v Tuzexe sa neplatilo domácou menou, ale podobnými poukážkami ako sú dnes stravné lístky. Tuzexové poukážky dostal ten občan, ktorý z nejakých dôvodov dostával príjem zo zahraničia v cudzej mene (napríklad dôchodok), pričom tieto peniaze si nesmel ponechať, ale musel ich vymeniť za tuzexové poukážky. A tak na trhu existoval široko rozšírený nezákonný obchod s tuzexovými poukážkami, ktorý bol organizovaný skutočnými kriminálnikmi za účasti policajtov. Zákon postihoval ako trestný čin toho, čo tuzexové poukážky predáva, ako aj toho, čo ich kupuje. Napriek tomu obchod veselo prekvital a počestní občania časťou svojej štátnej mzdy podporovali organizovaný zločin. Opäť z pohľadu sociálne spravodlivej spoločnosti išlo o pravý opak spravodlivosti, navyše v tom, že neúmerné sociálne postavenie získavali členovia organizovaných kriminálnych bánd.
Je zrejmé, že na sociálne spravodlivo nastavený systém odmeňovania to malo zdrvujúci účinok. Vytvárala sa kasta zbohatlíkov, ktorí mali v spoločnosti nezanedbateľnú moc, pričom práve títo ľudia hladko vplávali do ponovembrového rodiaceho sa kapitalizmu a dokázali ho rýchlo využiť.
Teraz by bolo dobré povedať, ako je to s tou komunistickou teóriou kriminality skutočne a aký mala dopad komustická prax na kriminalitu. Z antropologických, genetických a psychologických štúdií vyplýva, že nie všetci ľudia sú vrodene rovnako sociálne prispôsobiví. Je to dané najmä geneticky, ale rolu hrajú aj iné vrodené faktory. Bez ohľadu na druh spoločenstva existuje všade základná úroveň kriminality, pretože jej členovia sú rodení (genetickí) asociáli. Ak sa zhoršujú sociálne podmienky, tak aj ľudia s vrodeným normálnym sociálnym správaním sú nútení znižovať mieru svojej sociálnej konformity a kriminalita stúpa. Teda komunistické zriadenie má zo všetkých sociálnych systémov zákonite najvyššiu mieru kriminality preto, lebo najviac zhoršuje sociálne prostredie obyvateľov, takže v zmysle samotnej komunistickej predstavy o príčinách kriminality je komunistický systém sociálne najnespravodlivejšou spoločnosťou, pretože núti k asociálnemu správaniu najväčší podiel obyvateľov.

---

Posledný diel zajtra rozoberie fikciu sociálnej spravodlivosti.