Nechcelo sa mi vstávať..
Veľmi sa mi nechcelo..
Vediac, že dnešok nebude iný,ako včera..

bude horúco..
a chlad..

No môj močový mechúr na to nebral ohľady.
Vyhnal ma z postele
a ja som musela ísť..

Neznášam,
keď nemôžem robiť to,
čo sama chcem..

Ale.. len málokedy to robiť môžem..

A tak som vstala
a poloautomaticky som šla tam,
kam mi prikázal isť môj močový mechúr..

Potom mi mozog prikázal ísť do kuchyne
a dať synovi liek..

Potom ústa zahlásili,
že sú smädné..

Potom žalúdok,
že je hladný..

Potom oči,
že nevidia..

Potom zuby,
že chcú pastu..

Ani vlasy neostali ticho..
Chceli učesať..

Pleť nakrémovať..

Telo obliecť sa..

Nohy obuť sa..

Vedomie ísť do práce..

A v práci?..

Požiadavky nekončia.. Nikdy neskončia..

A ja budem navždy len počúvať..


A tak tu sedím
a počúvam svoje prsty..
Chceli ťukať..

Asi preto,
aby prehlušili tú bolesť,
čo mi vystreľuje do krku..

Alebo pre iné..

Neviem.. nepýtam sa..
Len nemo počúvam..

Vzpierať sa nemá zmysel..
Aj tak nikdy nezvíťazím..

Bábkou som..
Neslobodnou bábkou..