Neverím. Stále neverím. Neverím ako je toto všetko možné. Neviem, ani ako to napísať. Ten povznášajúci pocit, ktorý sa tak neočakávane usídlil v mojom srdci, to sa jednoducho v slovách vyjadriť nedá. Tak dlho a intenzívne som chcela zažiť ten pocit na vlastnej koži. Ono sa to teraz deje a ja sa neviem spamätať a uveriť.

    Neverím ani len tomu, že sme spolu len niečo vyše týždňa. Ten týždeň, hlavne posledné dni, uplynuli úžasne rýchlo, a pritom trvali tak krásne dlho. Toľko dôležitých vecí sa stalo. Ledva to stíham všetko vnímať, nestíham tomu aj uveriť, alebo sa nad tým nebodaj zamýšľať.

    Tie krásne rána. Budiť sa po tvojom boku, cítiť tvoju vôňu, bozkávať ťa a... To musel byť proste všetko len sen. Niečo tak dokonalé snáď ani nemôže existovať. Nestal si sa súčasťou môjho života, ty si si ho privlastnil úplne celý. A na dlho, veľmi dlho. Teodora nie som, a budúcnosť je pre mňa tajomná ako pre každého iného smrteľníka, ale viem, že ťa budem ľúbiť. Možno aj celý život. Asi ešte dlhšie.

    A teraz si si proste odišiel a nechal ma tu napospas všetkým mojím myšlienkam a pocitom. Keby si ty len vedel, aký neporiadok si mi v hlave, a teda hlavne v srdiečku, narobil. Všetko sa zrazu točí len okolo teba. Ja si tu len sedím a stále, stále nedokážem uveriť.

    Ľúbim ťa.