Mená osôb sú čistou náhodou! 

 Keď vlak zastavil v stanici malého mestečka, Martina sa ponáhľala rýchlo dvere otvárať a hlavu vykláňať, aby uvidela, či Paľo na ňu čaká. Čakal. Opretý o motorku, s jednou pokrčenou nohou, brile frajersky zastoknuté nad čelom, v hustej hrive. Ruky mal prekrížené na prsiach a usmieval sa. Martina mu z diaľky zamávala „dôkazovým papierom“, že už sa povinnosti skončili, že už bude si korunky zarábať a šetriť na budúcnosť. Budúcnosť. Ako jej dobre pri srdci bolo. Už sa tešila, ako si ju s Paľom zariadia. Zoskočila na perón a skackavým krokom sa rozbehla k Paľovi. Postavil sa, roztiahol ruky a silno ju vystískal. Svoje mäkké pery položil na Martinine a dal jej dlllllhý bozk. Keď sa pery od seba odlúčili, prehrabla si vetrom rozfúkané vlasy. Znovu mu zamávala diplomom pred očami:                                                                         „Vieš čo to znamená? Hmmm. Už nemám žiadne povinnosti. Nič nám už nebráni, aby sme sa zobrali!“ Vyriekla Martina svoju túžbu stať sa jeho ženou. Paľo sa prestal usmievať, oči mu stmavli ešte viac a Martina cítila, že sa unáhlila.       „Ja som ti manželstvo nikdy nesľuboval. Nasadni. Toto nie je miesto na taký vážny rozhovor.“ Založil si prilbu a naštartoval ráznym dupnutím do pedála. Martina nasadla, ale z cesty a hlavne z jazdy, s vetrom opreteky, pôžitok nemala. Nezaviezol ju domov. Odbočil na cestu neďaleko jej domu. Na ihrisko, kde sa často stretávali. Zastal, postavil motorku a zložil si prilbu. Jeho pohyby boli pomalé a ryha medzi obočím bola predzvesťou niečoho končiaceho.     „Matík, si diablica. Priťahuješ ma. Dráždiš. Mám ťa veľmi rád. Lenže oženiť sa s tebou nechcem. Nebude ti stačiť, že ja som iba automechanik. Nebudeš spokojná, že celý dom bude smrdieť od oleja a benzínu. Že sa budem len v motoroch hrabať, namiesto aby som s tebou do divadla chodil, alebo nedajbože o knihách sa rozprával.“  Vysvetľoval Paľo dôvody, prečo si ju nevezme. Martina nechápavo na neho hľadela: „Ja som ti nikdy predsa nepovedala, že by mi olej smrdel. Prečo by malo tebe vadiť moje vzdelanie, keď nevadí mne tvoje? Ja budem pisárka a ty sa budeš okolo áut motať.“ Paľo vzal do svojich rúk jej a hral sa z jej palcami. Pokrútil hlavou a povedal: „Rozmýšľal som už o nás a už  prv som sa rozhodol, že ti to poviem. Môžeme sa ďalej priateliť, môžeme sa stretávať, ale neožením sa s tebou. A myslím si, že ani ty ma neľúbiš celým svojím srdcom.  A telom. Lebo by si mi bola dovolila pomilovať sa s tebou.“ Brnkol jej prstom po nose. Usmial sa:   „ Zahrávala si sa so mnou ako s ohňom. Trápil som sa, ale aj ťa obdivoval, že si odolávala. A bolo to tak dobre. Aspoň nemám výčitky svedomia, že som ťa dostal a potom nechal tak.“ Martina sa zmohla len na chabý protest: „Neverím ti to. Prečo si teda za mnou chodieval? Prečo si ma teda čakal? Veď to nebol týždeň, ani mesiac. Mama si srandy robila, že aspoň periny nebudeme musieť ďaleko prevláčať a ty teraz hovoríš, že ma neľúbiš, že si ma nevezmeš? Bol to len sen? Radostný, čo sa na smutnú skutočnosť premenil?“ Martine vystúpili do očí slzy a srdce smútilo s nimi. „Neverím ti, že si za tie tri roky nemyslel na to, že by sme mali žiť spolu. Neverím ti, že ma neľúbiš. Čo tie náruživé bozky? Čo tvoja túžba v očiach? Je mi s tebou dobre. Cítim pri tebe voľnosť a zároveň oporu a ty povieš, že mi bude vadiť olej? A čo ten zvonček, čo si mi dal? Vraj, je zázračný! Keď zazvoníš, hneď  budem pri tebe. Budem teda márne zvoniť a na teba volať? Nie!  Neverím tomu.“  So sklonenou hlavou sa otočila a vracala sa späť , po cestičke domov.