Na Mikuláša, keď som mala 10 rokov, som dostala krásneho červenobieleho plyšového psíka, ktorý sa volá Havinko. Môj brat mal takého istého, len chlpy mal svetlomodré a pod ušami biele. Teraz obaja bývajú u mojich rodičov a pomaly na nich sadá prach. Ale aj tak sa mu niekedy prihovorím.

S Havinkom som spávala, až kým som ho nevymenila za manžela, aj to len preto, že na válende nebolo dosť miesta pre všetkých troch.

Prečo toto tu píšem? Pretože ľudia mi niekedy nerozumejú, keď poviem, že chcem veľkého chlpatého plyšového psa.
Myslím si, že každý občas túži maž niekoho, ku komu sa len tak pritúli a posťažuje, kto mu dá trochu tepla a porozumenia.
Nie, nešibe mi. A možno mi aj šibe. Ale považujem všetky hračky za živé bytosti. Len oni si žijú v svojej vlastnej dimenzii. Možno som veľmi ovplyvnená Mackom Uškom, kde sa hračky o polnoci budili a rozprávali si svoje zážitky. Napríklad v príbehu Mesačný lúč a Pajácko.

Jednoducho, každá vec má svoju dušu. Tak ako ľudia, ako zvieratká, kamene, stromy.Všetci.

Plyšák, hocijaký, vo mne vzbudzuje pocit dieťaťa. Radosť a úsmev. Tak ako keď sa pozriem na bábätko. A okrem toho, ak sa k takému huňatému teplému telíčku pritúlite, nič po vás nechce. Nebude si myslieť, že máte nejaké bočné úmysly, že to robíte zo ziskuchtivosti, aj keď vítanej, že nebodaj sa chcete milovať, hoci práve v tom okamihu nemáte na sex ani pomyslenie. Pritúlite sa a ono vám dodá pocit istoty, aj keď iluzórnej, ale zahreje. Môžte ho objať a nemusíte nič vysvetľovať.

Viem, na to sú partneri, ale niekedy chce byť človek chvíľku sám a predsa s niekým.

Na to boli predsa tie hračky vymyslené, nie?