Prierez dušou človeka,
nahota uprostred púšte.
Na slučke pravda odveká,
prst leží na dne spúšte.

Dotyky tieňov náhodné,
rozkoš rastie sťa kvetina.
Duše v tej chvíli slobodné,
život sa láskou začína.

Slza zavretá v kútiku oka,
spomienka srdce pribila.
Z myšlienok taví sa stoka,
veď lásku svoju odbila.

Stretnutia pod lampou,
tam kde zvykne bývať tma.
Ukrytá pred hanbou,
zas príď nahá do môjho sna.

Motýľ na bráne lona,
jeho krídla sú krásne šťavnaté.
V savane našla si slona,
a nechty sú do chrbta zaťaté.

Endorfíny v krvi rozpúšťaš,
osud drápmi krotený.
Vaňu si nahá napúšťaš,
a ja som v tebe stratený.

Na dlani leží duna piesku,
a do vetra šepcú suché pery.
Srdce jak po veľkom tresku,
citujem state svojej viery.

Svet sa asi dávno zbláznil,
no my sme boli aj tak iní.
Naše srdcia si on brázdil,
a tiekli mu pri tom sliny.

Moment uprostred večnosti,
premienaš realitu na spomienky.
Zabudni tak na starosti,
a pravdu nevymeň už za domnienky.