Od doby, kedy mi rodičia prvýkrát pustili pred škôlkou ruku a ponechali ma starej buchte so štrbavým úsmevom zvanej pani vychovávateľka, prešlo už pár rokov. Vtedy, pred tou rozpadajúcou sa červenou budovou dospelými ľuďmi nazvanou škôlka som si povedala, že už nikdy viac. Vtedy som však ani len netušila, že tam (neskôr, samozrejme, aj inde) budem chodiť najbližších dvadsať rokov. V škôlke bola sranda. Jedli sme dážďovky a púpavu, poobede sme sa tvárili, že spíme a pritom sme sa so susedmi na vedlajšej posteli hrali na jelene. Už vtedy sa mi nepáčilo, že mi niekto káže, čo mám jesť, kedy mám spať a ako mám všetko robiť. 
    Potom som šla do školy. Ozajstná škola! Tá budova bola ešte stále väčšia než ja. A znova bola červená! V deviatej triede som červenú farbu neznášala.. 
     Po základnej prišla stredná. Nové tváre, sem-tam staré buchty so štrbavým úsmevom. Na rozdiel od škôlky (vtedy som to tam ešte asi neregistrovala), tu na strednej niektorým buchtám smrdí ešte aj z úst! Vraví sa, že študentské časy sú zlaté. Ha! Kebyže je to tak, už by boli dávno v záložni!!! Ráno vstávam o 5:30 (3x do týždňa máme nultú). Do školy chodímm aj tak "pár" minút po zvonení. Ale to je v podstate jedno, pretože v školskom poriadku stojí, že zvoní výhradne pre profesora a nie pre študenta. V škole presedím (preležím) sedem, niekedy aj osem hodín. Potom bežím domov, robím si domáce úlohy, učím sa a večer si vyčerpaná líham s úsmevom na tvári a s očakávaním v srdci. ....No dobre, dobre. Takto si to predstavujú naši profesori. Neberte to vážne od "Potom bežím domov....". V skutočnosti je to takto: po škole sa šprintom rozbehnem do školskej jedálne, ktorá je v parku. Nebežím preto, že by som sa tešila na obed ale preto, aby som mala miesto a nemusela som výdatné jedlo konzumovať vonku pred jedálňou, na schodoch. Vojdem teda do jedálne plnej štrbavých buchiet, ktoré sedia pri stole hneď pri okienku (to asi preto, aby náhodou neskysli..) My, študenti, sa musíme trepať vždy až úplne dozadu, pretože pri druhom stole sedí účtovníčka, pri treťom technik so školníkom, pri štvrtom sekretárka, pri piatom maďari z vedľajšej školy atď... Takže vojdem do jedálne. Prvý pohľad do vychladnutého hrnca s hustou tekutinou zvanou polievka. Trošku ma napne, keď si pomyslím na to, k čomu tá tekutina slúži. Tanier si však zoberiem, aby bola sranda a aby mali kuchárky čo umývať. Nazriem do okienka, v ktorom sa vydáva tzv. jedlo. Tam už na mňa čaká milá, bucľatá tetuška, ktorá si prehrabáva svoju hustú, kučeravú, tmavú, trocha mastnú šiju. Hneď mi naberie bielu masu. Tanier mi podáva s úsmevom, v ktorom badám zlatý zub. Presúvam sa k poslednému stolu. Cestou však mrknem na nástenku, kde je vyložené menu na celý týždeň. Piatok: hŕstková polievka, zemiakové pyré.. Aha, super, takže podľa všetkého, toto by teda mali byť zemiaky. Sadám si. Naberám si hustú tekutinu. Plávajú v nej celkom zaujímavé veci: postrúhaná mrkva, tvrdá fazuľa, rozvarené zemiaky, mleté mäso, kúsky chleba, sem-tam aj vlasy rôznych farebných odtieňov. Minule som tam napríklad našla taký vlasový odtieň, že okrem upratovačky takú farbu nemá naozaj nikto. Počkať, vlastne má.. ujo školník! Nalievam si pitie. Pitie tu mávame vždy rozmanité. Raz je to červená malinovka, inokedy zelená, potom zase žltá, oranžová či ružová. Najväčšia sranda je, že chuť majú rovnakú- chuť čistej, pramenitej vody. Potom sa pozriem na bielu masu, podľa menu vraj zemiakové pyré. Prevrátim tanier. Nepadol ani milimeter kubický! Wau, kuchárky robia pokroky- minule sa mi to celé vykydlo na stôl a ja som to potom musela prikryť hrncom, aby nikto nič nezbadal. Odnášam všetok riad do okienka. Cestou ma zastaví jedna z tých štrbavých buchiet a začne na mňa ziapať, že prečo som sa jej dnes v škole pozdravila len dvakrát a ostatným profesorom sa zdravím aj trikrát. Pozriem na ňu, zdvihnem lavé obočie a spravím desaťmetrový oblúk pomalým neistým krokom. Kebyže spravím menší, narazím presne do stredu vynervovanej a rozzúrenej profesorky. Odchádzam do školy na internet. Po hodine, keď ma už bolia z počítača oči, zdvihnem sa a idem domov. Cestou však stretám na schodoch tú istú prefesorku, ktorá na mňa v jedálni na obede štekala. Pokúša sa vyšplhať sa po štvornožky na prvé poschodie do zborovne. Fučí sťa stará rozheganá lokomotíva. Jej jediným cieľom bolo vyjsť hore. No to len dovtedy, kým nezbadala mňa. Pozrie na mňa guľatou, zadýchanou tvárou a začne znova kričať: "TEN KVET NA CHODBE PRI ZBOROVNI JE MôJ! JA SOM HO DONIESLA, TAKŽE AK PôJDEŠ OKOLO, NEDOTÝKAJ SA HO, NEPOZERAJ NAŇ A NEDÝCHAJ PRI ŇOM!!!" Znova zdvihnem lavé obočie (pravé totiž ešte neviem). No do kelu, tentokrát ju nemôžem obísť, pretože schody nie sú natoľko široké, aby som sa zmestila vedľa nej. Pevne schytím svoju školskú tašku, sadnem si na zábradlie a spustím sa na zadku až dolu.
     Doma sadnem vyčerpaná do kresla a oddychujem. Nie však vždy! Keď mi už naozaj prihára, tak sem-tam napíšem nejaký ten fejtón na slovinu a tak. Ale to len keď sa mi chce. A čo robím v tom kresle, keď sa mi nič iné nechce? Teším sa na ďalší deň, ktorý bude zas jeden z tých srandovných študentských zlatých dní, zvaných sobota..



______
Pozn. autora: Napísané podľa skutočnej udalosti.