V poslednej dobe mi vôbec zmysel rozhovorov uniká a keď zrátam koľko natáram obyčajne (a spravím pri tej príležitosti zo seba seriózneho čuráka) a koľko som toho povedal za posledné 2 týždne vychádza mi, že som hodne pod priemerom.

 

Túto svoju myšlienku prezentujem nahlas. Chyba.

 

Spustí sa lavína nezmyslov o tom, aký som úžasný a že je radosť ma poznať. Okatá hovadina. Som úplne obyčajný náladový kokot, ktorý nezvláda vlastné problémy a skrýva ich za masku ignorácie a falošnej veselosti. Chcel počuť: „Nie je to tak zlé.“ „Neboj sa, aj ostatní majú podobné problémy“.

 

No majú. Kto dnes kurva nemá problémy? Sám so sebou, zamestnaním, rodinou, nedostatkom peňazí, prebytkom peňazí, burnout syndrómom, HIV, fajčením či rakovinou? Ale ja to chcem počuť. Túžim po tom „chýba“ a „bolí“ v konverzácii, po tých zradných slovkách ktoré z maskovaného robota oproti spravia aspoň čiastočne ľudskú bytosť schopnú niečoho iného než púheho fungovania. Schopnú žiť a cítiť.

 

Svet predsa nie je krásny preto, že by bol ružový a bez problémov. Vlastne – svet nie je krásny vôbec a akýkoľvek výrok, nech ho prednesie ktokoľvek je púhým klamstvom. A ten kto ho vyrečie je pekne prefíkaná kurva, čo vás chce využiť. Svet prosto je a krásne sú tie chvíle, ktoré vám prihrá hoc – vždy len na chvíľu. A v tom je ich krása – že netrvajú navždy.  

 

A tak skončila ďalšia šanca bozkom na rozlúčku a roztúžený rieperko si namiesto tíchučkého „milujem,“ ktoré by mu tak rado vykĺzlo cez suché pery a na tvári vykúzlilo úsmev zapálil ďalšiu sediac na múriku pri dome.

 

A ďalšiu.

 

A sedel tak dlho predlho, zahaľujúc sa do dymu, snažiac sa slabým zrakom preniknúť do noci cez oponu mrakov niekam k hviezdam, kde ešte stále vraj večná tróni nádej.

 

Začínam si myslieť, že by sa jej zišlo viac tu, dole.