Stačí, že na to myslím a v celom tele mi vibruje adrenalín.
Skončilo sa cvičisko, zničené psy ťahali domov ešte zničenejších majiteľov, ktorí sa snažili stať sa rešpektovanou alfou, iba moja psica si veselo pobehovala ignorujúc tri hodiny drezúry a môjho roztraseného hlbokého hlasu.
„Hodím vás dnes obe domov,“ povedal pri bráne a premeriaval si mňa a tú šibnutú hyperaktívnu opicu, ktorá sa pokúšala prehrýzť vôdzku a úplne tým dehonestovala moje prechádzajúce snahy o autoritatívnosť.
„Nie, vďaka, prejdeme sa,“ snažila som sa z toho slušne vyvliecť, lebo som si nevedela predstaviť, o čom sa s pánom dokonalým baviť. V ten deň priniesol dve prepravky s najrôznejším pivom pre všetkých a nanuky.Pre všetkých.
„Ja som sa nepýtal,“ povedal pokojne a pozeral sa mi priamo do očí, presne tak, ako to robia vlci aby zistili, kto má väčšie gule. Uhla som pohľadom na moje špinavé conversy asi štyrikrát. Ja žiadne gule nemám. Mám iba... topánky?
„No... ja... my... pôjdeme proste pešo...“ hapkala som s očami na mojich topánkach. Psina vedľa mňa zintenzívňovala pokusy zničiť infantilne ružovú vôdzku. Ružovú?!
„Prepáč, ja... neboj sa, viem, čo robím... neublížim jej,“ natiahol ruku medzi mňa a tú beštiu, chytil vôdzku a trhol ňou tak, že sa psina dvakrát obrátila okolo svojej osi a šokovane pozerala raz na neho, raz na mňa, „už by s tým mala prestať. Neuvedomuje si, čo všetko v tebe má. Musíš byť na ňu tvrdšia.“
„Dobre.“ Dobre ? Dobre?! Iba dobre? Dobre čo?
Otvoril dvere do auta, zabandážoval mamuta a psicu, ktorá ho poslúchla na prvé „hore, hej!“ zavrel do klietky vedľa.
Posadila som sa do toho monumentálneho terénneho auta s tak silným motorom, ktoré sa do mesta proste nehodí, ale ja som o ňom vždy snívala. Sedela som až vzadu, ako v limuzíne. Parný valec, povedal by...
...nestihla som si na neho spomenúť, lebo nastúpil On. Počas toho, ako v spätnom zrkadle kontroloval psy, strčil ruku pod moje kolená, bez upozornenia, iba tak, a pritiahol si ma so sedadlom dopredu na jeho úroveň až so mnou cuklo.
„Viezol som kamaráta,“ povedal počas cúvania. Akože nič. Len tak, úplne prirodzene. Ako keby taký dotyk a prejav dominancie boli úplne normálne.
Psica vzadu ani nemukla. A ja som cítila ten rozpumpovaný adrenalín, ktorý sa zo mňa vyparoval cez korienky vlasov a rozšírené póry. Ten šialený tep, zrýchlený dych, to túženie celej mysle a tela... Keď sa načítalo cédečko, spoznala som The Killers. Ich som nepočula tak dlho... veď som ich zbožňovala, kedy a prečo som ich prestala vlastne počúvať? Kedy som naposledy počúvala hudbu? Prstami na volante začal bubnovať do rytmu rock-n-rollových bubnov. A ja som sa usmiala a začala kývať hlavou do rytmu, keď on...
„Bat ic džust a prás a pej, destny ic kól aj mín, oupen ap maj ígr ájs, am mister brájsajt...“
On spieva! On si proste vedľa mňa SPIEVA na plné hrdlo!
„Nevadí, že?“ spýtal sa.
„Nie, nie,“ smiala som sa.
A on spieval ďalej.

-

A ja som o tri dni na to presviedčala moju psychologičku o tom, že som asi fakt závislá na ovládaní.
„Viete, čo je na tom pozitívne?“
„Nie. Čo?“
„V tejto situácii nebola prítomná Ona. Subjekt bol niekto úplne iný.“
V tom čase som sa vnútorné zahanbila, lebo... Lebo.
Ale mala pravdu.
Bol tam vtedy on.
Mr. Brightside.