Hlboký nádych sa podaril...

Dnu je husto, vzduch stojí, čiastočky prachu sú na sebe naskladnené, ako zhnité vojenské deky. Nevetrané, staré, známe. Inventarizácia toho, čo užitočné môže byť, je rýchla. Dve lavice, dve poličky a okenný otvor ústiaci na príchodziu časť údolia. V jednom rohu čosi ako skrinka a nej hrniec, pamätajúci ešte prvých kresťanov. Prv než si sadnem, vyťahujem zo zadného vrecka nohavíc celofán. Kedysi v ňom boli veľmi nepríjemné keksy, zostali iba omrvinky. Rozsypávam ich domnelým holubom, tie nechodia...

Rozmýľam, čo ďalej. Asi by bolo vhodné pozrieť za horizont. Veď prekvapenia sú preto aby ohúrili...! A ja by som veru nejaké prijal! Napr. tečúci potok, alebo aspoň stojatú žbrndu? Ak však nakuknem za, nezľaknem sa?...Bodla by oáza...Čo ja viem, taký Las Vegas...He!...Tam si človeka vážia. Teda až dovtedy, pokým smrdí prachmi. A tých tu čítať na milióny...

Žeravý kotúč kráča do druhého polčasu a mňa horizont prerezáva vo dvoje. kým prvá časť vidí čo a ako, druhá ju k tomu tlačí. Veď je už načase!...Smädí ma ako saharského dromedára. Po vzore inteligentných dobrodruhov zarezávam do kaktusu, v snahe vydolovať, čosi ako tekutinu. Vidiac, čo z neho vyšlo, to radšej neskúšam. Radšej skúma blízku budúcnosť... Cítim, skôr ako vidím, že na blízku je záchrana!...Ha!...Baby z Baywatchu!!!...Hehehehehe...Blúznim...Pomedzi väčšie či menšie balvany sa plazím, hoci ma nikto nemôže vidieť. Je to stav núdze. Po strašne dlhej chvíli norím hlavu do malého potôčika. Má chuť kovovú, ľahko omamnú...a ja mám tohto roku vianoce...

Mal by som byť hore. Som a neviem prečo. Vydolujem z pramienka posledné zvyšky na ešte dlhšiu cestu, navlhčím poslednú košeľ a pretriem zrak. Uvidím ho v smere bujnejúcej vegetácie. Ráz krajiny sa zmenil, pribudli domčeky. Iba jeden. Je samotár, tak ako ja...Všade navôkol je ticho. Zem duchov. Zem matky, ich synov a dcér...

Mňa tak ľahko nedostanete...:-P