Ďalšie schody, nelíšili sa ničím od tých predchádzajúcich. Na ich konci opäť čakal niekto, kto túžil jedine po mojej smrti. No výhodou bolo porastené zábradlie, čo boli len kamene poukladané na seba. Bez problémov som sa tam mohla schovať a nepozorovane skontrolovať situáciu.  Pred sebou som mala troch chlapov, z ich výzoru aj spôsobu akým vraveli, bolo jasne rozoznateľné, že nemajú ani páru o tom, kde sa nachádzam, no boli presvedčení o tom, že ich neprekvapím. Prvá chyba. Ako ľahko som len mohla zaútočiť. Rýchlosťou blesku som vytiahla luk, natiahla tetivu a sledovala ako sa ich pokojné postávanie mení na chaos. Už som nepočula rozhovor s podtónom mužskej nadradenosti, ale nabíjanie zbraní, vytváranie pomyselných štítov a kroky. Aká bola situácia teraz? Jeden prevrhol stôl v nádeji, že mu to pomôže, no nepomohlo. Len čo vykukol zo svojho úkrytu, zložila som ho dvomi ranami. Tým som však dala šancu jeho kolegovi. Ten zvolil inú taktiku. Skúsil horiacu fľašu, no na jeho nešťastie, nemohol predvídať, že sa stihnem uhnúť a už vôbec nie, že skôr ako stihne vyhodiť svoj druhý pokus, trafím fľašu, tá vybucne a on sa  len s krikom ocitne v plameni. Človek by povedal, že taký veľký chlap začne bežať v agónii, no namiesto toho sa zložil a od bolesti alebo šoku okamžite omdlel. Mne to vyhovovalo. Poľahky som mohla prebehnúť okolo a raziť si cestu ďalej. Ako nikdy predtým, ani teraz som priepať pod nohami nepovažovala za prekážku. Ďalší šíp som vystrelila rovno do chalupy na druhej strane, no predtým som ho priviazala o lano,  upevnila to a bez jediného problému sa šmykla na druhú stranu. Podarilo sa mi včasne zoskočiť a tým si ušetriť pár modrín. Pred sebou som mala zastavané dvere. Ako som už raz povedala, žiadny problém. Jedna rana z brokovnice vyrieši väčšinu z mojich problémov. Pokojne som teda mohla bežať ďalej, no ticho okolo mňa prerušil zvuk vysielačky. Sam! Konečne nejaké správy. No nie dobré. Bála sa, bola vystrašená a ja som nebola dostatočne blízko na to, aby som jej mohla pomôcť. Ešte ma čakala dlhá cesta.

"Sľubujem, že ti pomôžem, ver mi." kým som to stihla dopovedať, z vysielačky sa začali ozývať hlasy tých bastardo a Samin krik. Bolo to to najhoršie, čo som v tej chvíli mohla začuť. Stála predo mnou dilema. Či teraz bežím vpred kvôli Saminej záchrane alebo kvôli jej pomste. Nemala som v úmysle sa tým teraz zaoberať. Okrem obavy o Sam ma teraz kupredu hnal hnev. Chcel odplatu.

Cestu ďalej som našla poľahky, razila som si cestu a strach mi bol oporou. Ak sa bojíte, robíte bláznovstvá a to bolo to jediné, čo teraz mohlo Sam pomôcť. Nie je však dobré, ak máte strach zo strachu. To už je iný prípad.

Priznávam, že to bolo nerozvážne, ale bolo to to jediné, čo som mohla spraviť. Skĺzla som sa po ďalšom lane, vediac, že mám väčšiu šancu na smrť, než na prežitie. Nohami som prerazila strechu chalupy a moje telo sa rútilo rovno dolu zo skál. Akoby zázrakom som sa zachytila rámu na chalupe. Vyškriabať sa hore by bolo ťažké, no udržať sa ešte viac. No nemala som na výber, jeden s tých hajzlov sa prišiel pozrieť, čo sa stalo a kým by som stihla vyliezť, skopol by ma naspäť. Na tom ráme som visela desať sekúnd. Držala som sa len na nechtoch a nekričať od bolesti bolo skoro nemožné, no tu nešlo o mňa. Len čo chlap odišiel, vyškriabala som sa hore a rýchlo schovala. Boli dvaja. A ani jeden netušil, že som tu. Vedela som, že oboch naraz nestihnem zabiť, no vtedy som za nimi zbadala lampáš na drevenej debni. A plán bol na svete. Môj cieľ bol blízko a teda som poľahky trafila. Lampáš podpálil veci okolo a spôsobil výbuch. Jeden z nich bol na mieste mŕtvi, druhý ešte zomrieť nechcel. Natiahol spúšť, no viac nestihol. Všetko ma bolelo, no na to nebol čas. Bolo treba ísť ďalej, taký výbuch totiž priláka dosť pozornosti. A rovnako ako ten chlap, aj ja som ešte chcela žiť.