Tento víkend som strávil v rekreačnom stredisku Záruby v Malých Karpatoch. Prišiel tam môj český kamarát Ivo Janeček, ktorý robí kurzy chodenia po žeravom uhlí. Bol som uňho vlani v Čechách a tak som zatúžil si to tento rok zopakovať. Ale to som nerátal s jednou nepríjemnosťou, aspoň spočiatku mi to ako nepríjemnosť pripadalo. To stredisko má kapacitu asi 100 lôžok, nás bolo aj s Ivošom 12 a okrem nás jedna celá stredoškolská trieda puberťákov z Trnavy. V piatok večer, keď sme robili prípravu, ktorá spočívala v rôznych meditačných a koncentračných technikách, tak na nás pozerali ako na bláznov. Potom, keď už mali čo - to vypité, si dovolili na nás, dospelákov, aj pokrikovať a trošku nás provokovať. Mne to v podstate nevadilo, chápal som, že pokrikujú hlavne preto, lebo vidia skupinku ľudí, ktorá sa správa akosi divne a vyvoláva to v nich neistotu. Tak musia pokrikovať. Ale niektoré prítomné ženy boli z toho nervózne a dušovali sa, že zajtra večer (to akože v sobotu) odmietajú chodiť po uhlíkoch pred divákmi, navyše takto "drzými".

V sobotu sme na seba pútali pozornosť trnavskej partie ešte viac. Lebo to už príprava prešla do štádia "divošenia", teda bubnovania, tancovania, spievania hrdelných spevov, vydávania zvieracích zvukov a podobných radostí. Po obede sme s Ivošom a ešte jedným pánom zašli ako vyjednávači za Trnavčanmi. Povedali sme im, že tu večer budeme chodiť po žeravom uhlí, čo si žiada značné sústredenie, pokiaľ sa človek nechce spáliť (len pre informáciu, teplota uhlíkov po dohorení veľkej vatry je asi 650 stupňov Celzia). Preto by sme boli radi, keby sa nepohybovali v blízkosti ohniska ani nehrali futbal na ihrisku, ktoré bolo hneď vedľa. Až skončíme, môžu si robiť, čo chcú. Mládež spozornela, zdalo sa, že sme si u nich získali kúsok úcty. S dohodou hneď súhlasili.

V sobotu večer to začalo. Zapálili sme obrovskú kopu dreva a keď už dohárala, nabehli sme, urobili kruh a podľa vzoru starých Indiánov a iných prírodných národov tancovali, bubnovali, vrieskali, proste každý sa otvoril a vykričal do celého sveta všetky svoje radosti, vášne, strachy a všetko, čo v ňom pracuje. Lebo na žeravý chodníček je dobré vykročiť čistý, oslobodený od všetkého. Opodiaľ (tam, kde to podľa dohody nemali zakázané), sa zhromaždili všetci Trnavčania a mlčky sa na nás pozerali. Žiadne pokriky, žiadne poznámky. Zdalo sa, že divadlo, ktoré predvádzame, ich úplne fascinuje. Na druhom konci sa sústredil personál rekreačného strediska - vedúci s manželkou, kuchárky... Nedalo sa nič robiť, museli sme ísť pred divákmi.

Až nastal správny čas, Ivoš zobral lopatu a uhlíky zo žeravej pahreby nanosil do blízkej trávy, tak aby z nich vznikla niekoľko metrov dlhá cestička. Po tej sme chodili a bolo nám dobre. Priznám sa, že diváci ma predsa len mierne odpútavali, takže som sa nedokázal sústrediť tak, ako pred rokom. Vtedy sa mi nestalo nič, teraz som sa trošku popálil na ľavom chodidle a vyhodili sa mi malé pľuzgieriky (do rána boli preč). Až sme skončili s chodením, zo strany trnavskej mládeže zaznel frenetický potlesk a vyvolávanie na slávu - až mi to bolo trápne :o) Naše dve skupiny, ktoré predtým po sebe škaredo pokukovali, sa zbratali a večer sme zakončili spoločnou diskotékou. Predtým sme my boli pre nich partia bláznov, oni boli pre nás partia "drzých" puberťákov. Do rána z nás boli kamaráti. Hmmm, takýto dobrý víkend som už dávno nezažil :O)))))