Tento zápas sa ničím nelíšil od ostatných. Teda, skoro ničím. Marek chytal tak ako vždy, srdcom. Tak ako vždy, aj teraz cítil jej prítomnosť a chytal najlepšie ako vedel. Aj teraz dával zo seba všetko. A tento zápas, tak ako všetky ostatné, venoval jej. Znova hral len pre ňu.
Ale tento zápas bol predsa len niečím iný. V tomto zápase cítil takú silnú podporu divákov, ako ešte nikdy predtým. A to zažil 7. finálový zápas. Zápas, kde už naozaj išlo o všetko. Ten vtedy vychytal len vďaka fanúšikom. Aj vtedy tam bola.
Ale teraz to bolo oveľa silnejšie. Vedel prečo. Teraz na neho mysleli už nielen ako na brankára, ale aj ako na človeka. A to teraz najviac potreboval. Ale aj tak najviac potreboval ju. A ona tu bola. Ako vždy.
Vyhrali. Ale na tom nezáležalo. Výsledok nebol vôbec podstatný. Nie dnes. Nie teraz.
Po zápase zostali všetci hráči na ľade. Ani fanúšikovia sa tak skoro nechystali odísť. Všetci sa s ním chceli rozlúčiť.
Marek pomaly zložil masku a spolu so svojou lapačkou, vyrážačkou a hokejkou ju opatrne položil do brány. Do svojej brány. Po tomto geste sa celým štadiónom ozval hromový potlesk.
Po líci mu pomaly stekala slza. Pozrel na tribúnu. Na miesto, z ktorého prakticky nikdy nespustil zrak.
Nebola tam. Nemohla predsa odísť. To by mu nespravila! Ani sa s ním nerozlúčila!
Otočil sa, chcel opustiť ľad. Čo najskôr. Pohol sa smerom k šatni. A vtedy ju zbadal. Stála tam. Na svojom mieste. Usmievala sa. No po lícach jej tiekli slzy. Plakala a zároveň sa usmievala. Bola taká krásna.
A vtedy to pochopil. Vedela, čo k nej cíti. Vedela, že ju ľúbi. A ona na tom bola rovnako.
Ukázala na bránu a perami mu naznačila : „Choď.“
A Marek šiel. Znova do brány. Už naposledy. Zatiaľ.
Pozrel hore a usmial sa. To bolo vlastne po prvýkrát po dlhom čase. Usmial sa a všetci vedeli, že je to v poriadku. Vedeli, že Marek sa vráti, že sa nevzdá, bude bojovať a vráti sa. Ako víťaz.
Ten jeden úsmev im dal všetkým nádej, že všetko dobre skončí a Marek sa objaví vo svojej bráne znova.
Postupne, po jednom za mohutného skandovania Marekovho mena, do posledného miesta zaplneným štadiónom, k nemu prichádzali všetci hráči, z ktorých mu každý venoval objatie, úsmev a pár slov.
Toto bolo to najkrajšie, čo mohli pre neho spraviť. Ako hráči, tak aj fanúšikovia. Nevedel, ako sa im má všetkým poďakovať. Tak sa len znova usmial. Nič viac ani nemusel, toto úplne stačilo.
Komentáre
prekrasne :)
jej dakujem :-)
:)
nechajme sa prekvapiť :-)
okisek
dakujem