pondelok 5.7.2004

Budíček bol 6:30. Rýchlo sme sa naraňajkovali, zbalili stany a dúfali, že autobus do Bastie skutočne pôjde v čase ako sme predpokládali a z mieste kde sme si mysleli, že má zastávku. Našťastie obidva predpoklady sa potvrdili a my sme do Bastie dorazila včas. Tam sme si kúpili lístky na autobus do Porto Vechio (platiť kartou sa nedalo). Lístok za osobu stál necelých 20 EUR.

Autobus dorazil desať minút po plánovanom odchode, takže sme vyrazili s tridsať minútovým spozdením. Ale na Korzike je to asi bežné. Cestou sme ešte veľa-krát stáli na divných miestach a vodič stále vybiehal von z autobusu a niečo tam kontroloval-robil-hľadal-?. Výhľady na morské pobrežie a vrcholky hôr boli pekné. Na poludnie sme konečne dorazlili do cieľa - Porto Vechio.

Asi už nikoho neprekvapí, že naše prvé kroky viedli do Office de tourisme. Tam sme sa pokúšali zistiť, či sú niekde nablízku nejaké kempy alebo pláže, lebo časť výpravy zatúžila po vlnkách. Ukázalo sa však, že v rozumnonm dosahu (rozumej s 20kg baťohom na chrbte) nie je žiadna pláž ani kemp. Bolo by nutné ísť niekam za mesto autobusom. Preto sme sa rozhodli, že v meste dlho zostávať nebudeme a že vyrzaíme na trasu Mare a Mare. Rozdelili sme sa na dve skupiny: prvá skupina v zostave Hela, Honza, Marcela a Robo sa vybrala otestovať miestnú pizzériu a druhá skupina v zostave Blanka, Jana, Lenka a Marek sa pokúšala nájsť miesto, kde by sa pred horami ešte preplávali. Bohužiaľ úspešná bola len prvá skupina. Druhá skupina more našla, ale s poľutovaním musela uznať, že nie je vhodné k plávaniu.

Keď sa obe skupiny zišli, vymenili si svoje skúsenosti (najmä o tom, kde majú skvelú zmrzlinu) a začala sa akcia, ktorú Blanka pomenovala "aplikovanie". Tento názov vydržal až do konca výpravy na Korziku. Išlo o aplikáciu ochrannej olejovej vrstvy na pokožku s dostatočným ochranným faktorom proti slniečku. Jediným členom družiny, ktorý neaplikoval som bol ja (nemám rád tie mastné veci na koži a pokiaľ to nie priame a silné slnko ako v Brazíli, tak to nepokladám za nutné). Dopísali sme pohľadnice, hodili do schránky ja som si vymenil adidasky za lovy, zavolal som do Prahy a dodol s Petrom, aby mi hodil auto do servisu a Honza určil azimut (pokiaľ ma pamäť neklame bolo to 320^o).

Po dôkladných prípravách sme konečne vyrazili. Cesta z centra mesta nebola nijako zaujímavá, až na prvý úraz. Marcela si nedala pozor a podvrtla si nohu. Našťastie padala veľmi ladne až baletným spôsobom a až na odreninu kolena, nespôsobila si žiadne vážne zranenie. Slnko pálilo, prach z cesty sa na nás lepil, ale v tempe sme nepoľavovali. Bol to prvý pochod a tak sme všetci ešte mali dosť síl. Pred nami sa týčili prvé vrcholky hôr. Výstup nad mesto ponúkal krásny pohľad na more. Honza určil prvý cieľ. Skutočnosť však nakoniec bola trochu iná. Náš postup po asfaltovej ceste nebol tak rýchli ako by sme si želali a únava z plne naložených baťohov a ostrých slnečných lúčov nás donutila trochu pozmeniť plány. Zamierili sme do kempu (jeho názov si bohužiaľ nepamätám). Tento odklon od pôvodnej trasy mal pôvodne znamenať, že sa ďalší deň budeme musieť torchú vracať, ale nakoniec tomu tak nebolo. Cestou sme v tráve stretli korytnačku. Tá si to pádila nevedno kam. Do kempu sme dorazili večer. Bola to vlastne farma so sliepočkami, prasiatkami. Majiteľa kempu - farmy bol veľmi príjemný a i keď anglicky nevedel perfektne, ale po kombinácia francúzštiny v podaní Lenky, sme všetko dohodli a on nás zaviedol na miesto, kde sme sa utáborili. Kúsok za nami tiekol potok. Voda bola úplne ľadová, dokázal som tam strčiť len nohy a to len na pár minút. Ale i napriek tomu Honza s Helou sa okúpali. Pripravili sme si večeru a pobrali sa na kuťe (ehm, do spacákov). Blanka nám čítala na dobrú noc detektívku nejakého známeho francúzskeho autora.