Časť 1. polícia Cesta do pekla je v podstate príjemná. Človek začne miernym vychádzkovým tempom, postupne zrýchľuje až napokon šprintuje šialeným tempom. Ja som začal v 1996om, keď som odišiel z Bratislavy a dal som sa preložiť do Zvolena......Mladý, začínajúci policajt, s krásnou manželkou a maličkým synom. Ty doma a ja na týždňovke. No nebolo to hneď a práve to bolo to zákerne na tejto chorobe. Áno, môžem si za to sám, už dosť výhovoriek. Dlhé roky som nepil takmer nič, týždenne maximálne pivko – dve. Ale dlhé týždne bez dozoru …..navyše svet nám patril, veď sme policajti, nik nám nič nemôže, nik nás predsa nebude pokutovať. Keď som prvýkrát pochopil, že to začína naberať zlý smer, dal som sa preložiť do Bystrice na operatívu. Super práca, super ľudia, a tie možnosti..... a takmer denne doma.....lenže. Zase, majstri sveta, nik na nás nemá, veď robíme takú dôležitú prácu. A ako je už slovenskou národnou tradíciou, všetko sa musí zapiť! Letný guláš, vianočná kapustnica, odmeny za toho sudcu, odmeny za hentoho politika, dôvody na pitie pribúdali. Potom som sa sekol. To bolo vtedy, keď sme boli na dovolenke. Nepil som ani kvapku viac ako rok. Víťazstvo! Ba hovno. Omyl. Radšej som odišiel do civilu kým niečo nepo..riem a nevyrazia ma. Nechcel som riskovať ten „bohovský“ výsluhový dôchodok, ktorý mi aj tak všetci závidia. Nechal som tomuto štátu svoje zdravie a šťastie mojej rodiny a ten mi to kráľovsky vynahradil: 500 €. Sama vieš, čo si sa so mnou natrápila. A to nebolo len kvôli chľastu, ale aj večné školenia, služobky, pobyty mimo domu. Nechcem ti už viac ubližovať svojím prosením o odpustenie. Prečítaj si to, ak chceš. V druhej časti ti opíšem Nemecko a môj pobyt tam. A potom chcem začať písať denník. To bude v sekcii z pekla..... a ostáva mi len veriť, že si tento blog nájde aj niekto iný, komu by mohol pomôcť. a ostáva mi tiež veriť, že s pomocou Božou, Tvojou a odborníkov budem tento denník písať dlho a najmä vždy len triezvy. Milujem Ťa.